Apple-Tree Temptation

I. Kniha VI. Kapitola

„Hessnass... Kualum nah hessnass awaya nenneh... asas’ini, tuwa!“ jemný hlások znel opäť trojjedine.

Všetko stíchlo. Ľudia od strachu, čo pocítili, zmeraveli. I plamene stíchli, akoby sa báli nového pána. Iba tajomný jazdec syčal na svojho rozbesneného vlka, ktorý sa nevedel ukľudniť. Bál sa. Mal i čoho. Uprostred dediny stálo dievčatko. Krehké, čisté. Kto sa však pozrel do jej očí, nezabudol. A každú noc sa dodnes budí s nočnými morami. Ak ešte žije. To dievča v sebe malo čosi, čo v každom vzbudilo pocit podradenosti. Belasý plameň, ktorý vo vás zapáli nekonečnú pochodeň, ktorá vyhasne až spolu s vašim posledným výdychom.

Rozzúrený jazdec hnaný svojou potupou, že akési sopľa sa mu vie pozrieť do tváre a ostane nepotrestané sa rozbehol na stelesnenú nevinnosť.

Zdvihol sa vietor. Korunami stromov len tak hádzalo z jednej strany na druhú. Vytasil svoju šabľu a rútil sa ohromnou rýchlosťou k svojej vyzývateľke. Päť metrov... tri metre... dva metre... meter... zahal sa pravou rukou a čepeľ prahnúca po krvi mierila na tenké hrdielko. Jeho ruka však odrazu narazila na pevnú prekážku, v ktorej uviazla. Nedokázal už zastaviť svojho vlka, ktorý bežal ďalej.Celé rameno mu vykrútilo dozadu. Počul už len, ako mu v tele čosi praská a láme sa. Ruku mal stále uväznenú. Spadol z vlka na prašnú zem. Celým telom mu točil ukrutný kŕč. A jeho ruky... dvihol pohľad a zbadal svoje putá. Zovretie ešte zosilnelo a on kričal v stašných mukách od bolesti. Z rozdrveného zápästia mu vykĺzla šabľa a zabodla sa do zeme tesne pred jeho špinavou tvárou. Cez oči plné sĺz a prachu videl čepeľ zakalenú krvou. Nebola však dievčaťa. Bola jeho.

Pánov verný vlk nemienil nechať tento hriech bez trestu. Zavrčal tak strašne, až sa zachvela zem a rozbehol sa priamo na Pluriel, ktorá mu bola chrbtom. Ona ešte stále stála na jednom mieste, ani sa nepohla. Jej uši pokojne vnímali vlka za sebou. Iba jemne podvihla hlavu a spod ofiny jej opäť bolo vidieť plamenné oči.

Zovretie popustilo a jazdcova ruka padla na zem. Dievča sa prudko obrátilo a švihlo rukou k vlkovi. Ten akoby narazil na kamennú bariéru a jeho telo sa odrazilo naspäť. Letel, až kým nevrazil do domu.

Jazdec iba syčal, klial. Nad jeho zúboženým telom stál víťaz. Nečakaný. Všetci naokolí stáli ako sochy. Zvyšok vlčej bandy sa pomalým krokom doplazil neďaleko svojho pána a pokorne so sklopenými ušami sa klaňali ich sokovi - dievčatku. Tá vzala do ruky šabľu a dvihla ju nad hlavu. Jazdec cítil na chrbte prsty smrti. Z posledných síl sa ešte dvihol, sadol si a čakal. „Masatre, I delestwa a tui.“ „Has analqa viridiae, wanqa.“ „Fenaiwe.“

Po krátkom dialógu začal jazdec tichučko spievať obradnú pesničku. Zavrel oči a na jeho tvári zasvietil úsmev. V tom momente priestor preťalo svišťanie čepele a noc opäť ovládol pokoj. Na zem padlo telo porazeného, ktorý vyhral. Vlci k nemu pomaly pristúpili a odniesli si ho hlboko do lesa. A víťaz ešte stále nehybne stál na tom mieste, na ktoré sa postavil len čo vyšiel spoza skaly.

Jej hlavou prúdilo nekonečné množstvo myšlienok. Klesla na kolená a vnútro jej nahlodávala zmes pocitov. Jej tvár však ostala suchá. Mala strach. Sama zo seba. Tú moc, ktorú cítila, použila. Netuší odkiaľ sa berie a načo jej bude, ale jej účinky už spoznala. Ten plameň, hlboko kdesi v jej vnútri ju pálil. Mala strach. Jej svedomie totiž zhorelo. A ona chce ten plameň okúsiť znova. Diabol pokúša. Jablko je lákavé, krásne vonia a... chutí ako dokonalosť. Pluriel má rada jablká. Chce viac.

Noc zrodila nového hrdinu. Hrdinu, čo má moc meniť. Má moc nad životom a smrťou. Vybral si svoju cestu. Má jasný cieľ.

Jabloň čaká.