Apple-Tree Temptation

I. Kniha I. Kapitola

„Poď už!“, zakričala na Pluriel jej mama. „Ach“, vzdychla si, „už idem!“ Vstala a kráčala von z izby. Vo dverách sa ešte otočila aby sa posledný krát so slzičkami na krajíčku rozlúčila so svojím brlôžkom a ráznym krokom vykročila do záhrady za mamou. Celý čas sa vo svojich myšlienkach hnevala na svoju mamu, ktorá sa rozhodla kvôli svojej pracovnej vyťaženosti odniesť Pluriel preč z domu. Preč z JEJ RUŽOVÉHO KRÁĽOVSTVA !!!“

„No tak už poď!“, kývala na ňu mama z ich malého modrého autíčka. Pluriel sa pomalým smutným krokom so zvesenou hlavou dovliekla až k autu a sadla si na miesto vodiča. „Neboj, bude sa ti tam páčiť.“, pokúšala sa ju utešiť mama. Pluriel sa tvárila akoby to nepočula. Celý čas s tvárou zaborenou v obľúbenom vankúšiku neodtrhla od ich starého domčeka svoje tmavomodré oči. Mama položila nohu na plynový pedál, Plurielino kráľovstvo sa začalo vzďaľovať a po jej plných ružových líčkach sa začali kotúľať slzičky.

Keď slnko prvý krát pohladilo kopce neznámeho kraja, auto zastalo pri malej útlej vile na okraji jazera zaliateho zlatistými lúčmi zapadajúceho slnka. „Sme tu.“ ,prehovorila mama. Pluriel precitla z krásneho sna, v ktorom sa hrala na dvore vo svojom dome, hojdala sa na obľúbenej hojdačke, s mamou sa smiali na deke pojedajúc ich obľúbenú čučoriedkovú zmrzlinu . . . no prebudila sa do chladného dňa pod vysokými horami so zasneženými vrcholkami, ktorý sa ani náhodou nepodobal na jej sen. Zaspatými červenými očami od plaču sa pozrela na mamu pohľadom plným nenávisti. Neprehovorila ani slovo. Na mame bolo vidieť, že ju to ničí. Ale statočne sa to pokúšala dusiť to vo vnútri a tváriť sa spokojne a sebaisto. Presne ako jej dcéra. Obidve stáli pred ich autom s vystretou hlavou priamo k tomu domčeku, ani na seba nepozreli. Určite by totiž neudržali plač.

Na verande maslovej vily už na nich čakala akási osoba. Zavalitá postava, kučeravé pevne zopnuté do akejsi bombuľky. Obe začali pomalými krokmi pristupovať k osobe. Postupne dokázala Pluriel rozoznávať aj ďalšie rysy. Tá osoba bola žena, niečo po šesťdesiatke, trošku zhrbená ako to u starších dám býva, bakuľka v ruke. Nakoniec, keď bola asi desať krokov od nej rozoznala aj črty tváre. Bucľaté červené líčka, málo výrazné pery, smejúce sa smaragdovozelené veľké očká iskriace životom za slíčkami hranatých okuliarí.

„No konečne!“, sladkým hlasom prehovorila dáma na verande. „Už dlho Vás tu čakám.“

„Babička moja!!!“ , skríkla a rozbehla sa Pluriel k nej. Tvár si zaborila do jej mäkkučkej purpurovej zástery a do očí sa jej opäť tlačili slzy. „A ty čo tam tak postávaš, ako svätý za dedinou ? Vari ma neobíjmeš ?“

Mama sa usmiala a s radostným smiechom sa rozbehla s otvorenou náručou k obímajúcej dvojici.

Všetky tri sa ešte hodnú chvíľu obímali a bezstarostne smiali so slzičkami v očiach. Ale tento krát to boli úplne iné, ako tie predtým. Tieto boli slzy šťastia.

Ráno sa Pluriel zobudila s úplne inou náladou, akú mala včera. Bola plná očakávaní a vzrušená z toho, že ešte netuší, čo ju čaká. Keby však skutočne tušila, čo ju čaká, nechcela by sa nikdy zobudiť z toho spokojného spánku novorodenca.

Keď sa poobliekala, poumývala a dokončila všetky činnosti, ktoré ako správna mladá dáma ráno musí urobiť vybalila si svoje veci. Keďže tu chvíľku pravdepodobne bude musieť bývať, pokúsila si izbu skrášliť. Z tej sterilnej a fádnej hosťovskej izby sa jej podarilo urobiť nové ružové kráľovstvo. Všetko pôsobilo príjemným hrejivým dojmom. Jej obľúbeným miestom sa stala malá pohovka, ktorá pripomínala obláčik, a jej zátišie v podobe malej poličky so zrkadielkom, kde mala všetky svoje poklady. Čestné miesto v tajnej škatuľke zastávala strieborná retiazka so zaujímavým príveskom v tvare písmena T z neobyčajného materiálu. Bolo to z dosiaľ nepoznaného kovu s jemným tyrkysovým nádychom. Celé T bolo omotané tenučkou stužkou zo striebra. A v samotnom „srdci“ Téčka bol vsadený krásny tmavomodrý drahokam. Takýto drahokam sa dá nájsť iba v Japonsku na ostrove Hókaidó. V preklade sa volá Oko Alyiostris. Na svete je však známych však len zopár exemplárov tohoto modrého zázraku . Pluriel sa o tomto klenote vždy pokúšala dozvedieť čo najviac. Strávila pri tom celé hodiny a keď to potom vzdala, vždy sa k tomu vrátila. Je to totiž jediná vec od jej otca, ktorý jej ho daroval. Dostala ho už pri narodení ako svoj talizman. Pluriel však svojho otca nikdy nevidela. Vždy, keď sa naňho opýta mamy, tá rýchlo zmenila tému a odpovedi sa vyhýbala.

Keď si už svoje poklady starostlivo poodkladala, zbehla ako stádo divokých pakoní po schodoch na prízemie, kde už na ňu čakali ďalšie dve dámy popíjajúce teplú kávu. Dobréééé rááááno !!!“, zrevala Pluriel na nič netušiace ženy v kuchyni. Obe dve sa strhli a potom jednohlasne s úsmevom na tvárach odvetili „Aj tebe, Pluriel.“ a babička dodala „Ale nabudúce to skús povedať tak, akoby si sa zhovárala s motýlikom, a nie stádom medveďov. Tak, ako sa na správnu dámu patrí. Čo keby som ti dnes poukazovala kraj?“ Pluriel natešene prikývla a deň sa mohol začať.

A veruže stál za to. Babička ju povodila po všetkých tajných miestach, kde ako malá rada sedávala, kochala sa prírodou a usporadúvala si myšlienky. Obedovali na hladkej skale pri prekrásnom vodopáde, ktorý sa vlieval do malého tyrkysového jazierka uprostred hustého lesa vysoko v horách. Potom Pluriel skokom z vodopádu do studenej vody jazera zmyla zo seba všetky starosti.

Mama sa najprv poriadne bála, ale babička jej nenápadným drgnutím pomohla pri skoku. Bol to proste úžasný deň. Keď sa tento deň opäť chýlil ku koncu, vrátili sa do vily. Mama sa rozlúčila, nastúpila do auta a odišla starou zaprášenou cestou za prácou.

Pluriel si to tu veľmi obľúbila. Každé ráno pomáhala starkej s domácimi prácami a staraním sa o záhradku. Babičkina záhradka bola výnimočná. Hrala všetkými možnými farbami a tvarmi. Nebola veľmi veľká, ale bola prosto dokonalá. Po práci sa trošku učila a potom trávila čas v lese. Našla si vlastné obľúbené miesta kam často chodila a usporadúvala si myšlienky. Jedným z týchto miest bola malá jaskynka pod vodopádom, ktorú objavila úplnou náhodou. V tejto jaskynke nebolo veľa miesta, ale zato tam našla svojich nových kamarátov – dve malé líščatká – abry. Jeden bol chlapček a to druhé dievčatko. Obaja však stále tvrdo spali, lebo boli veľmi vysilení. Ich rodičia pravdepodobne niekto „ulovil“ , pretože sa už tam nikdy neukázali. Pluriel ich chodila každý deň kŕmiť. Bez nej by totiž asi rýchlo zahynuli. Abry deň čo deň silneli, hrali sa s ňou a po istom čase už aj vyšli z ich brloha na krátku prechádzku s ich novou mamou, ale len krátku, lebo sa ešte stále báli okolitého sveta. Tieto malé tvory vždy s úžasom na tvári počúvali príbehy malej slečny, či už vymyslené, alebo tie, ktoré sama prežila. Vedela, že ju vždy vypočujú.

Dni plynuli a potom prišiel deň, ktorý zmenil Plurielin život od základov. Vstala ako každé ráno zavčasu, no mala akýsi divný pocit. Vykladala si to ako pocit z nepríjemného sna, z ktorého si našťastie nič nepamätala, a tak si z toho veľkú hlavu nerobila. Ako každý deň najprv pomohla babičke a potom sa pobrala prebehnúť celú krajinu a pozdraviť všetkých lesných kamarátov. Dnes sa v malej jaskynke odohral súboj medzi súrodencami o šťavnatú bobuľu, ktorú im dievčatko prinieslo. Keď Abry videli, že to Pluriel náramne bavilo, začali predstierať veľké rytierske bitky, čo ju nielen pobavilo, ale ešte aj potešilo, že im na nej záleží a pokúšajú sa ju zabaviť. K večeru, keď už bola unavená, rozhodla sa vrátiť sa do vily. Ako kráčala zaprášenou cestou k vile, mala akýsi divný pocit, že niečo nie je v poriadku. Slnko akosi divne svietilo, vietor nevšedne fúkal . . . všetko bolo divné. Zrýchlila tempo a rýchlejšie dýchala. Vracala sa cez babičkinu rozprávkovú záhradu. Aj tá akosi stratila svoje čaro, akoby všetko kamsi vyprchalo. A vtedy zbadala čosi, čo ju hrozne vydesilo. Skamenela. Záhon s babičkinými obľúbenými čajovými tulipánmi ktosi pošliapal. Srdce jej zovrela neviditeľná ľadová ruka a žalúdok sa triasol ako nikdy predtým. Blatné stopy zo záhonu viedli na verandu smerom do domu. V okamihu sa zreničky scvrkli a tie hlboké tmavomodré oči nadobudli slepý pohľad. V tom momente všetko vedela. Nevedela ako, ale vedela čo sa stalo, kde je babička i kde je Ten, čo prišiel. V sekunde zdvihla hlavu smerom k oknu jej izby. Mihla sa tam vysoká mužská postava. Ako v tranze zamierila na poschodie do svojej izby. Už necítila nič, sústredila sa len na Neho, pričom jej v hlave svišťali myšlienky rýchlosťou svetla. Všade v dome boli rozhádzané veci, nič neostalo na svojom mieste. Ako stúpala po schodisku a čoraz rýchlejšie, ale s o to väčšou tichosťou sa blížila k Nemu, jej pokoj rástol. Cítila len akúsi potrebu byť pri ňom ihneď. Vošla do svojej izby. Do očí jej zasvietili lúče zapadajúceho slnka cez veľké okno, ktoré stálo presne oproti dverám. Ale jej očiam to neprekážalo tak, ako obyčajne. Otočila hlavu napravo, do svojho kútika šťastia. Stál tam vysoký mladý chlap zahalený v dlhom čiernom kabáte pripomínajúci tieň, s rozstrapatenými čiernymi vlasmi, ktorý sa nervózne trhal a prehrabával v Plurieliných veciach. Potom zrazu dvihol pred svoju tvár Plurielin talizman. So šialenstvom v očiach obdivoval tento skvost. Pluriel ani nevedela ako, švihnutím jednej ruky vrhla po Cudzincovi päť kníh. Muž si ju všimol a v poslednej chvíli sa uhol strelám. Na stene sa ozvalo päť rýchlych úderov. Ani nedozneli a Pluriel stála pri mužovi a pravou rukou mu chytila dlaň, v ktorej zvieral jej prívesok. Muž na ňu dvihol pohľad a pokúsil sa voľnou rukou odtrhnúť jej ruku. Pluriel len svoju ľavú ruku postavila do cesty jeho letiacej paži a tá sa od tej Plurielinej odrazila ako od oceľovej tyče, ktorá sa ani nepohla. Touto rukou ho schmatla za dlhé strapaté vlasy, pričom nepúšťala jeho dlaň, a rýchlym ťahom naľavo od seba tajomného muža vrhla na druhý koniec izby. Muž zastonal od bolesti. Krehké a nežné, sotva pätnásťročné dievča bez akýchkoľvek známok pocitov držalo v ruke svoj talizman. No bez drahokamu. Muž jej ukázal drahokam medzi prstami, posmešne pozrel na ňu a s rýchlym rozbehom vyskočil cez zatvorené okno. Dopadol na nohy a utekal preč. Pluriel mrkla očami. Silne a ťažko sa nadýchla, precitla. Tranz sa pominul. V tom jedinom okamihu pocítila všetky pocity, ktoré by normálny človek cítil a ktoré ona akýmsi spôsobom potlačila. Neuniesla to, v sekunde ju zmohla únava a ťarcha jej pocitov, ktoré sa na ňu ako lavína zosypali. Vydýchla, pomaly zavrela oči a všetko sa stratilo v tme.