Apple-Tree Temptation

I. Kniha II. Kapitola

Tma. Nekonečná hlboká čiernočierna tma. A chlad. Všade okolo. No odrazu priestor preťal jemný lúč svetla. Postupne začal silnieť. Pluriel otvorila oči. Svetlo, ktoré jej oči dlho nevideli ju oslepilo. Chvíľu nič nevidela, ale potom začala rozoznávať obrysy a tvary. Ležala na bielej posteli, vlastne - všetko bolo biele. Bola to malá miestnosť s jedným oknom a pootvorenými žalúziami, cez ktoré sa do izby nalievalo svetlo nového dňa. V tomto útlom priestore bola ešte natlačená biela skriňa, z ktorej trčali jej šaty, a vedľa postele nočný stolík. Pokúsila sa pohnúť, ale jej telo ju nechcelo poslúchať. A ešte k tomu mala v rukách napichané rôzne hadičky a velikánske ihly. No a vedľa postele sedela na kovovej stoličke Plurielina mama s hlavou na jej posteli v hlbokom spánku. Bolo na nej vidieť, že je vyčerpaná. Pokúsila sa dvihnúť ruku a pohladkať ju. Zdalo sa jej akoby jej telo bolo v kocke ľadu, úplne bez citu. Nakoniec sa jej to však podarilo. Chcela mamu pohladkať veľmi jemne, ale ruku mala dosť nemotornú. Mama sa preprala akoby ju prebrali elektrickým šokom. Spala veľmi ľahkým spánkom. Splašene sa poobzerala. Potom cez zalepené oči uvidela Pluriel polosediacu na posteli a len si spokojne vydýchla. Odfúkla si ofinku, čo jej padala do tváre. „Dobré ráno, Pluriel “, povedala unaveným hlasom. „Dobré ráno mami, kde som . . . ?“ Pluriel zvraštila čelo. Netušila, prečo sa nachádza tu, v tejto sterilnej miestnosti, a prečo leží na posteli a okolo nej je kopu prístrojov.

„Pokojne“, tíško povedala jej mama a pohladila ju po spotenom čele. „Už je dobre. Ničoho sa neboj.“

„Bože, už viem, ako dlho som bola mimo ?“, opýtala sa Pluriel, pričom sa pokúšala posadiť sa.

„Dlho.“, odpovedala mama. Už vôbec nevyzerala tak spokojne ako predtým.

„Dlho? Ako dlho?“ zadivila sa Pluriel.

„Niečo cez týždeň.“ Pluriel ostala sedieť na posteli s otvorenými ústami a očami vyplieštenými na mamu. „Týždeň ???“ neverila vlastným ušiam. „Čo sa vlastne stalo? A kde je babička?!“, začala sa vrtieť na posteli. Mama odvrátila pohľad a neodpovedala. Pluriel to nahnevalo.

„Chcem ísť domov !“ Začala si vyťahovať všetky trubičky a hadičky z tela a vstávať z postele.

„Pluriel !!! Ukľudni sa !!!“ „Nie!!! IDEM DOMOV !!!“ kričala.

„PLURIEL!!!“, schmatla ju mama. „Tak kde je babička ?!?!?!“, spýtala sa dosť nahnevaným hlasom a z mamy nestrhla pohľad. Mama pohľad sklopila k zemi a na dlážke zacinkali slzy. Pluriel vyvalila oči. Neskutočne ju to zaskočilo. Celá zamrzla. Bála sa, čo bude nasledovať.

„Je tu. V nemocnici.“, liezlo z mamy neskutočne pomaly pomedzi vzlyky. „Ešte ju ošetrujú. Lekár mi ale ešte nebol schopný nič povedať. Nevie, čo jej je.Je v bezvedomí.“ Pluriel sa nedokázala pohnúť. Po vystrašenej neveriacej tvári tiekli obrovské slzy. Mama sa jej s revom hodila okolo krku a objala ju. Pluriel ešte stále skamenele sedela. V hlave sa jej miešali všetky pocity a myšlienky.

-- -- --

:::Babička nie je v poriadku . . . On jej ublížil . . . Kvôli môjmu prívesku . . . . . Prívesku od otca. . . . . . . Kvôli mne. . . Prečo som jej nepomohla? . . . . Babička je v nemocnici len kvôli môjmu prívesku, len kvôli mne. . . Prečo som to dopustila? . . . . . .to On . . . Mala som byť doma. . . Pomáhať jej . . . v záhrade . . . som sebec . . . kvôli mne . . . . .:::

Pluriel sedela pri okne a pozerala von do zahrady celé doobedie, i keď si nič nevšímala, lebo mysľou bola niekde úplne inde. Stále jej hlavou prebleskovali myšlienky, nevedela na to zabudnúť, aj keď chcela. Bola neskutočne smutná, taká, ako ešte nikdy. Čosi jej chýbalo. Vrzli dvere. Obzrela sa k nim. Vo dverách stála mama. Zničená, unavená, smutná. „Poď jesť, obed je na stole.“, zašepkala a vrátila sa späť do kuchyne. Pluriel sa ešte pozrela von oknom, akoby čakala, že po zaprášenej ceste príde babička. No na ceste nikoho nebolo, iba čierna mačka umývajúca sa pri ružovom kríku. Pobrala sa teda na prízemie k stolu.

Mama v kuchyni odkladala umytý riad. Sadla si za stôl a začala jesť. Teda, aspoň sa o to pokúsila. Ale jedlo nemalo chuť. Možno pre to, že mama pri varení myslela na niečo iné a neochutila ho, a možno pre to, že Pluriel na tom ani nezáležalo. Po troch lyžičkách však zistila, že ani nie je hladná. Len tak sedela opretá lakťom o stôl nad tanierom a vo vnútri sa opäť zožierala.

::: nepomohla som . . . . kvôli mne . . . prívesok . . . . otec . . . to On . . . Ja nie . . . On . . . . babička . . . . JA NIE !!! TO ON!!! :::

Ozval sa zvuk rozbíjajúceho sa skla na zemi. A v tom momente Plurieline myšlienky konečne po nekonečnom boji ustali. Ostala len jedna – tá najjasnejšia. Konečne cítila pokoj v hlave. Konečne sa jej vyčistila hlava. A konečne vedela, čo chce urobiť a aj urobí.

„Prepáč, som nešikovná.“ sklonila sa mama na zem k poháru, ktorý pri utieraní rozbila. Začala vzlykať. Pluriel s pokojom prikročila k mame, čupla si k nej, zadívala sa jej do očí a objala ju.

-- -- --

Na posteli leží malý žltý batoh. Okolo sú rozhádzané rôzne veci. Mladé dievča pristúpilo k batohu a vložila doň čosi, čo vybrala zo skrine. Všetky veci z postele potom starostlivo uložila do batôžka, zavrela ho a vyložila na plecia. Vykročila von. Vedela, že túto izbu vidí naposledy. No nemala s tým taký problém, ako predtým. Ani sa neobzrela. Nezaujímalo ju to. Vyšla z izby von a zavrela dvere.

Keď zišla dole po schodoch na prízemie, zastala. Mama práve utierala prach. Keď ju zbadala, zarazila sa.

Pozerali sa jedna druhej do očí. Nepovedali ani slovko, no rozumeli si. „Musím ísť.“, prehovorila Pluriel. Mama na ňu ešte chvíľu pozerala. Videla mladú krásnu múdru ženu. V tých krásnych modrých hlbokých očiach, do ktorých jej padali jej plavé vlasy, videla neskutočnú energiu. A istotu. Istotu činu, ktorý práve robí.

„Pluriel“, chytila mama dievča za plece. „Nerob to.“

„Musím. Má niečo, čo mu nepatrí. Niečo, čo je moje.“

„Za ten kus kameňa to nestojí“

„Nehovorím len o tom oku. Vzal mi môj pokoj, moje šťastie.“ Mama sa pousmiala, s láskyplným pohľadom ju ešte pohladila, objala a pobozkala na čelo. „Daj na seba pozor, prosím.“

Pluriel vykročila von z domu. Kráčala po zaprášenej ceste. Na okraji lesa pri zaprášenej ceste rozoznala dve postavy držiace sa za ruku. Siahali jej však len po kolená. Pluriel sa usmiala. Kráčali k nej líščatká, o ktoré sa tak dlho starala hlboko v lese. Keď už stáli pri nej, vyzerali dosť nervózne. Jeden strkal do druhého. „Čo by ste radi ? Prišli ste sa rozlúčiť ?“ Abry zakývali hlavami, nesúhlasili. Chlapček pristúpil o krok bližšie a načiahol hore k nej ruku. Pluriel mu ju podala. Dievčatko rýchlo malými krokmi prebehlo na druhú stranu a tiež dvihlo rúčku a skákalo. Obe Abry sa šťastne pozreli na dievča a vykročili.

Mama z verandy pozorovala siluety postáv zaliatych zlatom zapadajúceho slnka kráčajúcich po starej zaprášenej ceste. Videla svoje dieťa, ktoré dlhých štrnásť rokov vychovávala. Teraz však nevidela malé dievčatko, ktoré potrebuje mamičku. Videla mladú ženu, rozhodnutú urobiť vec, ktorú považuje za správnu. Ženu, ktorá je odhodlaná popasovať sa zo životom a so všetkými jeho nástrahami a prekážkami, nech už sú akékoľvek. Vedela, že už ju možno nikdy neuvidí a to ju ubíjalo. Ale vedela tiež, že jej v tom nedokáže zabrániť. Iba sa mohla spoľahnúť na to, že ju dobre vychovala. Pluriel mala na vyber. A vybrala si. Zvolila si svoju vlastnú cestu. No či je správna, ukáže čas.