Apple-Tree Temptation

I. Kniha III. Kapitola

„Vstávajte“, šeplo dievča v premočených šatách na dve spiace líštičky pod malým skalným previsom uprostred skalnej pukliny. „Konečne prestalo pršať. Mali by sme sa tu trošku poobzerať.“ Abry si pošúchali zalepené očká a hneď plné elánu vyskočili na nohy akoby sa chystali do bitky. Keď vyblúdili zo skalného bludiska, naskytol sa im prekrásny pohľad. Nachádzali sa na vrchole Levej skaly – tak ju nazvala Pluriel, pretože vyzerala presne ako z jednej rozprávky o Levom kráľovi, ktorú ako malá rada čítala. Boli veľmi vysoko, no na počudovanie tu nebola zima, ba dokonca tu slnko pálilo nevšedne silno, len večer po západe slnka vždy pršalo a vzduch sa príjemne ochladil a osviežil zmoreného pútnika z celodennej cesty horúčavou. Mali výhľad na všetko okolo. Bola to zaujímavá krajina, pretože okrem Levej skaly tu nebolo ani len malého kopčeka, iba v ďaleko odtiaľto sa týčiace mohutné hory so zasneženými vrcholkami na Severe. Celá táto veľká lúka bola pretkaná jemnučkou sieťkou riek a potôčikov. A okolo Levej skaly bolo sedem veľkých jazier usporiadaných do kruhu. Každé ráno ju budilo slniečko ako prvú. A večer, keď sa slnko poberalo za horizont, celá planina bola zaliata zlatistými teplými lúčmi, ako v rozprávke.

Slnko bolo práve nad najvyššou horou pohoria na Severe. Bolo krásne ráno. Spev vtáctva a ostatku obyvateľov lesa sprevádzaný jemnými tónmi tancujúceho vetra pomedzi listy stromov, ozvena prichádzajúca z hôr a zurčanie potoka kdesi v diaľke dotváral ideu sna. „Raj“, pomyslela si Pluriel „Tu chvíľu ostaneme. Potrebujem sa tu porozhliadať kade ďalej, urobiť zásoby potravy a pitiva.“ Krajšie miesto si ani nemohla vybrať. Bol to skutočný raj na Zemi. Človek mal chuť zostať tu žiť a všetko hodiť za hlavu. No Pluriel nemohla. Stále jej hlavou prebehovali myšlienky. Rozmýšľala, kde Ho asi nájde, ako dlho to potrvá, čo urobí potom. Na nič nevedela nájsť odpoveď, ktorá by ju uspokojila. Ale bola si istá, že ide správne. Nevedela prečo, ale cítila to. Každý večer zaspávala s hroznými výčitkami svedomia. Neskutočne túžila vrátiť sa domov. No nemohla.

-- -- --

„Ideme ku Kryštálovému jazeru. Potrebujem sa konečne normálne umyť a vyprať si šaty.“ Ukázala jedného krásneho rána pod Leviu skalu na jedno zo siedmych vodných plôch, ktorého prameň vytekal z Levej skaly a v podobe vodopádu sa rozlievala do jazera. Každý zaujímavý prírodný útvar dostal meno. Pluriel touto krajinou cestovala už pomerne dlho a tak sa pokúsila pomenovať všetko podľa toho, čím to bolo jedinečné. Toto jazero bolo jedno z menších, ale celý deň sa vďaka dobrej polohe slnečné lúče odrážali všetkými smermi a budili dojem, že je to to najligotavejšie a zo všetkých jazier najčistejšie. „Tam sa aj zložíme a odtiaľ budeme pokračovať.“

Keď po dlhej túre dorazili k jazeru, dievčatá sa s pišťaním rozbehli po pobreží vo vode po členky a špliechali sa. Zastupiteľ mužského pohlavia podišiel k jazeru, opatrne si namočil nohu a potom s hundraním odišiel na neďaleký kameň sadnúť si. Nemá rád studenú vodu. Dievčatá sa mu len smiali.

Pluriel založila oheň, aby im nebola v noci zima. Najedli sa ovocia, čo nazbierali cestou. Bolo poludnie. Pluriel sa vyzliekla donaha a precízne si preprala všetky šaty. Potom roztiahla šaty na veľký balvan na brehu jazera, vzala Abru za ruku, ktorá už na brehu od nedočkania skákala a pišťala, a spoločne vhupli do studenej vody. Chlapček ostal na brehu. Hodnú chvíľu sa šantili. Slniečko pomaly začalo zapadať. Abru odprevadila von na breh a ešte odplávala na druhý koniec jazera k úpätiu Levej skaly k vodopádu, kde zo seba chcela všetko zmyť. Stála pod vodopádom a silný prúd vody jej padal do tváre a na hruď, stŕhal z nej všetky starosti. No odrazu opäť pocítila ten chlad. Chlad, ktorý zmrazil všetky jej pocity. Vnútro jej opäť zovrel ľadový zverák. Žmurkla a v očiach mala opäť ten slepý neprítomný chladný mŕtvy pohľad, akoby jej oči boli prázdne, bez duše. Bez pocitov. V hlave všetky myšlienky prúdili neskutočne rýchlo, no len jedna bola prioritná. Trhla hlavou hore k prameňu. Vedela, že je tam. Cítila ho. Akoby ani nerozmýšľala a vedela presne čo má robiť. Chytila sa skaly a začala liezť hore na vrchol vodopádu. Išlo jej to neskutočne jednoducho. Neuvedomovala si, že lezie po skale a mala by si dávať pozor, aby si neublížila. Ona myslela len na Neho. Keď vyliezla, čakal ju tam On. Bol otočený chrbtom, no pomaly sa otáčal. Konečne mu videla tvár. Bol pekný. Veľmi pekný. Len na pravom oku mal veľmi tenký čierny polmesiac tiahnuci sa od čela až po bradu. Pripomínalo to škrabanec od tygra. Telo mal vyšportované, samý sval. Razila z neho neskutočná charizma. Posmešne sa na ňu zaškeril, akoby bol čosi viac a ona len hmyz, čo nedá pokoj. Ona bola nahá. Telo sa jej lesklo od vody a zmáčané vlasy nadobudli tmavogaštanovú farbu. On bol opäť zahalený vo svojom čiernom plášti, ktorý siahal až po zem. Pluriel stála vzpriamene, no hlavu mala mierne sklonenú, pozerala na Neho modrými iskriacimi očami cez obočie, nahlas dýchala. Ako šelma. Pripravená zaútočiť.

Zrazu sa Tajomný muž prikrčil a odrazil sa do vzduchu ohromnou silou, pričom vyletel na vyššiu skalu asi päť metrov nad nimi s takou ľahkosťou, akoby gravitácia neexistovala. Ani nestihol dopadnúť a nasledovala ho Pluriel. Skákali ohromnou rýchlosťou stále vyššie a vyššie. On sa pokúšal utiecť a Ona sa ho pokúšala chytiť. No obaja boli svižní a obratní a krásne manévrovali a “hrali sa“ vysoko nad Zemou. Ako dva jastraby voľne sa preháňajúce prírodou, ktoré sa len zo žartu pretekajú. Keď sa rukou zachytil o jednu skalu, obzrel sa a Pluriel nebolo. Opäť sa len povýšenecky zaškeril a vyskočil na najbližšiu skalu. Potom začul jemné svišťanie vzduchu. Jemné, ako keď samuraj švihá mečom. Vedel, že to nie je dobré. Za ľavé plece ho schmatla niečia ruka. Pokúsil sa vytrhnúť, ruka sa šmykla na zápästie, vtedy sa pevne zovrela a Pluriel prehodila Tajomného Muža cez seba dole zo skaly. Jeho to však nevyviedlo z miery. Majestátne plachtil s roztiahnutými rukami a plášť sa za ním krásne vlnil. Pluriel za ním okamžite skočila. Obaja dopadli rybičkou do vody tesne za sebou. Pluriel však po páde do vody nevidela Tajomného muža. Vyplávala na hladinu a keď sa obzrela na breh, zbadala ho, ako tam stojí a uškŕňa sa na ňu. S Modrým kameňom medzi prstami. Otočil sa a bleskurýchle zmizol v hustom lese. Všetko sa to odohralo neskutočne rýchlo, ani nie tri minúty. Pluriel žmurkla. Silno a ťažko sa nadýchla. Precitla z tranzu. Opäť sa na ňu zosypali všetky pocity a myšlienky. No začula v hlave akýsi hlas. Hlas, ktorý dobre pozná.

„::: NIE !!! nepodliehaj!!! Bojuj!!! Sú to tvoje myšlienky, tvoje pocity. Nemôžu ťa ovládať !!! Nevzdávaj sa !!! Ukáž im cestu. Skroť ich. :::“

Pluriel si uvedomila, že ten hlas má pravdu. Nechápala, prečo ju to nenapadlo. Pokúsila sa skrotiť svoje myšlienky a pocity. Opäť zobrala kontrolu do svojich rúk. Jej myseľ ju začala poslúchať. Otvorila oči a tie jej zaliala voda. Vystrašilo ju to. Uvedomila si, že je pod vodou. Sústredila sa na myšlienky a zabudla, kde je. Splašene sa pokúsila vyplávať na hladinu. Tentokrát presmerovala všetky svoje sily do tejto činnosti. Ibaže sa na ňu znova zrútili myšlienky, vymkli sa kontrole. Nedokázala to zvládnuť. Nedokázala to skombinovať. Nemala dostatok síl a času na obe činnosti. Chvíľu ešte bojovala a nervózne a zmetene sa pokúšala prežiť to. Hlas ju ešte stále povzbudzoval.

::: nedokážem to . . . . . daj mi pokoj . . . . . pomôž mi . . . . . . nevládzem . . . . . . už zas . . . . nie, ta tma . . . . . už nie . . . . . UŽ NIEEEEEEE !!!!! ::::

Jej výkrik spôsobil čosi, po čom cítila, ako jej telom prechádza neskutočná energická hrejivá sila. Jej výkrik sa však pomaly tlmil do hluchého ticha a pred jej očami sa opäť rozprestrela tma, do ktorej sa ponárala stále hlbšie a hlbšie . . .