Apple-Tree Temptation

I. Kniha IV. Kapitola

Tma. Opäť tá neskutočná chladná hlboká tma, ktorú už Pluriel dobre pozná. Precitla. Cítila jemný vánok na svojom tele. Tentokrát však neotvorila oči. Mala veľmi príjemný pocit, akoby sa vznášala vysoko na jemnom obláčiku, chcela ostať ležať najmenej dva dni.

BUMM!!! Odrazu jej do brucha čosi neskutočnou rýchlosťou napálilo. Pluriel to až posadilo, div jej oči nevypadli z očných jamôk. Čosi ako lopta z kože si hovelo na jej bruchu.

„Už ma tieto stavy prestávajú baviť . . .“, utrúsila Pluriel.

Do miestnosti, v ktorej bola, vbehlo malé tučnučké roztomilé dievčatko. Keď zbadalo Pluriel, zarazilo sa.

„Ou“, roztomilým tenučkým hlasom prehovorilo sotva štvorročné dievčatko. Rýchlo sa rozbehlo k Pluriel, schmatlo loptu a utekalo von.

Pluriel sa ešte chvíľku spamätávala z tej rany a potom sa porozhliadala. Zistila, že ani len netuší kde je. Nachádzala sa uprostred kruhovej miestnosti, v akomsi bambusovom igloo, kde ležala na zemi na peknom teplom koberčeku. Hneď pod ňou, pri jej nohách, spali Abry hlbokým spánkom schúlené do klbka. Po jej pravej ruke bol do bambusovej steny vyrezaný otvor, pravdepodobne vchod, cez ktorý aj vbehlo dievčatko a vletela lopta, s korálikmi namiesto dverí. Potom chvíľočku rozmýšľala, chcela si dopodrobna spomenúť, čo sa stalo. Rozpamätala sa aj na to, že omdlievala nahá. Rýchlo sa skontrolovala. No nahá veru nebola, no nemalo to ďaleko. Cez prsia mala previazaný tenký prúžok veľmi jemnej kože a miesta o čosi nižšie zakrýval kožený trojuholník vpredu aj vzadu, spojené tenkou koženou šnúrkou. Toto oblečenie by si normálne asi neobliekla, pretože zakrývalo skutočne len to najpodstatnejšie. Zato na pravej ruke mala veľmi peknú a veľkú tetovačku. Akési zaujímavé písmo okolo jej ruky tvorilo zdanlivý náramok.

„Hmm, niekto sa realizoval . . .“ mala recesistickú náladu, pravdepodobne od tej smradľavej guty, čo tlela vedľa nej. Posilnená výparmi tej drogy zahodila za hlavu všetky starosti i ostych, oprášila sa a vykročila von. Pocítila neskutočnú zvedavosť, ktorú nedokázala potlačiť. Vlastne, ani nechcela. Stála uprostred mesta. Všade okolo boli domy rovnaké ako ten Plurielin, každý však inej veľkosti. Celé mesto žilo. Ženy pobehovali po okolí a nakupovali, muži sedeli pri svojich domoch a bafkali zo zaujímavých fajok a deti pobehovali okolo nich.

„:::Nejaká bohom zabudnutá civilizácia. . . . Vyzerajú ako indiáni. . . . poobliekaní sú ako ja . . . . vyzerajú priateľsky, teda okrem tej tristokilovej rozzúrenej ženy, čo sa háda a mláti manžela. . . . . :::“ odfúkla si spred očí ofinku a vybrala sa na potulky mestom. Zastavila sa pri každom dome, kde mali vyložené nejaké jedlo, ktoré pravdepodobne mienili vymieňať. Všetci na Pluriel čumeli ako na zjavenie a ostali stáť ako sochy. Ona to patrične využila. Odjedla zo všetkého, čo videla. Dokonca sa jej zdalo, že tie posledné veci sa aj hýbali. Zapáčila sa jej aj jedna kožená šnúrka, na ktorej bolo strieborné pero. Tento tovar však “strážil“ jeden minimálne stopäťdesiatročný dedo, ktorý slintal pri pohľade na ňu. Pluriel zišiel na um veľmi zaujímavý nápad. Bežne by niečo také neurobila, asi by ju to ani nenapadlo. Rozhodila vlasmi. Otočila hlavu na vysušenú sivovlasú slivku a zadívala sa mu do očí. Pomalými zvodnými krokmi pristúpila až k nemu. Bolo vidieť, že starký také vzrušenie nezažil už ani nepamätá. Chytila sa dedkovho ramena a pomaly sa cez neho načiahla po tú šnúrku. Dedkovi len tak svietili oči. Musel sa zakloniť, aby sa na neho nenalepila úplne a on mal dobrý výhľad na všetko. Potom si tou šnúrkou zviazala vlasy do copu a poslala deduškovi božtek. Celý žiaril. Usmieval sa na ňu a ceril tie dva zuby, čo mu ešte zostali. No hneď ho schladila jeho pani, ktorá mu varechou či niečím podobným švacla po hlave odzadu a spustila dlhý a agresívny monológ. Pluriel to pobavilo. Potom sa však zarazila „::: Bože, ja som ale sprostá, robiť také hlúposti . . . :::“ preblysla jej výčitka hlavou, no po chvíľke opäť vyfučala z jej hlavy, akoby nad tým ani nikdy nerozmýšľala. Tie bylinky v izbe urobili svoje.

Keď prešla celé mesto, ocitla sa pred začiatkom lesa. Keďže po výdatnom obede bola dosť smädná a v diaľke v lese počula hučať vodu, už aj sa predierala hustým porastom. V tom začula detský výkrik vychádzajúci z lesa, no neznel veľmi radostne. Ani nerozmýšľala a trielila za ním. Po chvíľke brodenia sa lesom narazila na čistinku. Uprostred stálo dievčatko, plačúce a pištiace strachom. Pluriel k nej rýchlo pribehla, sklonila sa k nej a opýtala: „Čo sa stalo ?“ Dievčatko zdvihlo pohľad na ňu, nadýchlo sa, akoby chcelo odpovedať, a z plných pľúc zapišťala. Pluriel sa otočila a videla ako sa na nich rúti z výšky veľký hnedý vták s dlhým ostrým zobákom. Rýchlo odskočili. Vták minul a vyletel späť do výšky. Pluriel zobrala palicu zo zeme, čo našla a zaháňala sa po útočiacom letcovi. Vtákovi sa úspešne darilo uhýnať jej úderom a poriadne obraňujúce sa dievča doškriabal pazúrmi a zobákom. Pluriel zavrčala. Poriadne ju to nahnevalo, až ju striaslo. Odhodila palicu.

„Veď počkaj!“, precedila pomedzi zuby. Strhla si z pŕs pásik kože, chytila do jednej ruky oba konce, vzala zo zeme neveľký kameň, vložila ho do koženej slučky, poriadne rozkrútila a vrhla ho po vtákovi. Trafilo mu to do chvosta. Splašene sa zavrtel a potom sa zameral na Pluriel. Nespustil z nej oči.

„No poď, zdochlina!“, povedala si ticho pre seba. On akoby to počul a vrhol sa strmhlav na ňu. Pluriel opäť rozkrútila kameň v praku. No čakala. Dievčatko začalo čosi polopiskotom kričať, asi ju upozorňovala, nech vystrelí. No Pluriel stále čakala. Vták sa priblížil na pol metra. Vtedy sa Pluriel z celej sily zahnala prakom. Kameň v koženej slučke narazil na malú vtáčiu hlavu. Odhodilo ho prudko nabok. Preletel asi tri metre a spadol na zem. Pretrepal hlavou, pozrel škaredo na obe dievčatá a so škriekaním odletel.

„Na, má čo chcel. Bude si do mňa skákať, mrcina jedna . . .“ spokojne si odfúkla a oprášila si ruky.

„No, čo teraz ?“, rozmýšľala nahlas Pluriel.

„Ďakujem“, zašušlalo dievčatko. Pluriel na ňu vyplieštila oči.

„::: Buď je tá tlejúca bylinka ozaj dobrá a mám riadne halucinácie alebo ozaj povedala ďakujem:::“, pomyslela si.

„Ty mi rozumieš ?“, neveriacky sa spýtala ohromená hrdinka. „Aha-aha“, opäť zašušlal drobný bucľatý škriatok.

„A kto ešte ?“ „Poď-poď“, chmatlo malé dievčatko Pluriel za ruku a rýchlymi malými krokmi ju ťahala cez les späť do dediny. Len-len si stihla previazať kožený pás okolo hrude než vybehli von späť do mesta. Dievčatko celý čas behalo, na svoj vek a výšku až prirýchlo. Ťahala ju po všetkých uličkách, pričom veľmi rýchlo menila smer a výborne kľučkovala pomedzi ostatných chodcov a obchodníkov. Pluriel však až taká obratná nebola. Pripadala si ako veľký snežný pluh. Vrážala do všetkých, čo len prešli okolo. Nestíhala totiž za malou delovou guľou. Pripadalo jej, akoby sa maličká pokúšala niekoho striasť. Potom zrazu zastala pred jedným z najkrajších domčekov, ktorý však pôsobil veľmi nenápadne, bol zašitý na kraji dediny za hustým porastom, kvôli čomu ho nebolo vidieť. Konštrukcia celej budovy bola však iná, javila sa rovnako, len z neho mala akýsi iný pocit.

Dievčatko ju pomaly vtiahlo dnu. Sprvu ju celú očaril a vyrazil jej dych. Akási hala, v ktorej stála, bola neskutočne priestranná. Ani jedna stena nebola holá, len čistý bambus. Všade naokolo miestnosť pokrývali jemné priesvitné šatky, alebo záclony, alebo ako to nazvať, ktoré boli kde-tu pripevnené a zvyšok len ľahko povieval v jemnom letnom vánku. Z tých úchytiek viseli rozmanité farebné sklíčka, pierka všakovakých tvarov a farieb a rôzne šperky a koráliky. Ako v sne. Plurielinu utiahnutú dušičku okamžite zalialo teplo a pocit pohody, no stále nevychádzala z úžasu. Nečakala to, prekvapilo ju to. Z jej hrdla sa vydralo len hlasné „WOW“. Tak hlasné, až sa zahanbila, zakryla si ústa rukou a vrátila sa opäť so reality. Odtrhla pohľad od prekrásnych stien haly, vrátila hlavu do pôvodnej a prirodzenej polohy a pred ňou sa odrazu vynorila vysoká chudá postava. Neskutočne sa preľakla. Hneď sa všetka pohoda vytratila. „Do prde-“, zarazila sa. „Ehm, prepáčte, tie bylinky v mojej izbe, či čo to je, mi akosi zakrútili hlavu. . .“ prehovorila k mužovi s tenkými hranatými okuliarami na nose zaodetého do dlhých vyťahaných zničených vecí. On sa uškrnul. „Viem“, prehovoril tichým ale zvučným hlasom. „Tie bylinky ti mali pomôcť proti bolesti a prebrať ťa.“ „Bolesti ?“, začudovala sa Pluriel. „Sadni si, počkaj tu“, povedal chlapík akoby si ani nevšimol jej otázku. Zmizol za jedným z dôvtipne umiestnených visiacich závesov, ktorý zakrýval vchod do ďalšej miestnosti. Pluriel si sadla do jedného z veľkých vlnených vakov naplnených pravdepodobne nejakou strukovinou, lebo to zaujímavo škrípalo. Bolo to zaujímavé, nikdy ešte niečo také nevidela. Malé dievčatko si tiež s veľkou námahou vyliezlo na “pohovku“ a začala po nej natešene skákať. Po chvíľke prišiel muž späť s plnou náručou rôznych vecí, ktoré Pluriel nepoznala. „Tak, privoňaj si k tomuto“, povedal priam rozkazovacím tónom s vystretou rukou k Pluriel, v ktorej držal nejakú fľaštičku. S neistotou v očiach si ju vzala. Roztok v nej bol jasne žltý, priam žiaril. Dievčatko na pohovke prestalo skákať a spolu s chlapíkom ju pozorovali. Otvorila zátku a pritiahla k nosu. Spočiatku nič nezvyčajné necítila. Akoby jej to dodalo odvahu a poriadne potiahla nosom. Pomaly sa jej v nosnej dutine tvorila ostrá bolesť, ktorá stále veľmi rýchlo silnela. Spravilo sa jej zle. Pustila fľaštičku na zem, a tá sa rozbila. Rozbolela ju hlava. Pripomínalo jej to pocit, keď rýchlo vypila Colu a bublinky jej udreli do hlavy. Tento pocit bol však sto ráz nepríjemnejší. Celá hlava jej trešťala.

„Tak, teraz už vieš, akú bolesť som mal na mysli. Ten pach zruší účinky tej slabej drogy. Oh, prepáč, zabudol som sa predstaviť. Volám sa Rodderick Rooney, ale volaj ma, prosím ťa, Rick. Neznášam to meno.“ Povedal chlapík úplne ľahostajne.

„Dobre. Ja som Pluriel“

Útržky ich rozhovoru sa niesli okolitou tmou dlho do noci. Keď mesiac už hodnú chvíľu krášlil nočnú oblohu a zažal už svetlá všetkých hviezd, dychtivé duše po poznaní dobrodružstiev toho druhého a ich pútavé rozprávania konečne utíchli. Všade sa rozprestrelo ticho. Ohlušujúce ticho, ktoré narúšal len dych spokojne spiaceho dievčaťa.

Svitlo ráno. Plurielin odpočinok prerušili teplé lúče slnka. Otvorila oči. Pred očami mala prekrásny strop Haly. Ranný vetrík sa pohrával s jemnou látkou a ligotavými sklíčkami. Zhlboka sa nadýchla a zavrela oči. V hlave si pomaly premietala nočný rozhovor. Pluriel si vypočula ešte raz každé jedno slovo. Pamätala si každé gesto, úsmev či pohľad. Pamätala si aj príbeh, ktorý si pozliepala z Rickovej výpovede.

Bol to mladý vedec. Keď mal dvadsať, prišlo čosi, kvôli čomu opustil “Náš svet“ , ako to on nazval. Po dobe putovania prišiel sem, do raja na Zemi. Zostal tu. Pomáha dedinčanom, je veľký liečiteľ a veľmi uznávaný. Zostal tu, v raji, ktorý tu je od nepamäti. Vybavila si aj všetky historky o dedine. V legendách dedinčanov sa povráva o tomto mieste veľa hovorí. Vraj bolo kedysi skutočne rajom. Potom však prišla veľká chyba a raj prestal existovať. Ako výstrahu tu Bohovia vsadili hlboko do Zeme čiernu skalu – výstražný prst – Ankch Gorthdum, aby si ľudia naveky pamätali svoju chybu a už ju nikdy neopakovali. Ďalej sa hovorí, že Ankch Gorthdum je tiež miestom posledného odpočinku Čierneho Hrdinu – Kharnea. Sľúbil jej, že jej všetky legendy do poslednej vyrozpráva, lebo Pluriel to veľmi zaujalo. Spolu sa totiž dohodli, že Pluriel zopár dní prečká v ich dedine, pretože podľa Ricka teraz nie je ten správny čas na putovanie. Bude bývať s Rikom a jeho malou pomocníčkou. On nie je jej otec, iba ju vychováva. Jej praví rodičia zahynuli, no keď sa spýtala prečo, zmenil tému. Nechcela sa však k tomu vracať. Nechcela vyzvedať. Večer bol však príliž krátky, aby jej Rick stihol povedať všetko, na čo bola zvedavá. Práve rozmýšľala, čo sa ho opýta najbližšie.

Opäť otvorila oči. Vo vzduchu sa niesla sladká vôňa raňajok, čo chystal Rick. Veselo si pri tom hvízdal a pohmkával. Pluriel vstala a vyšla von z domu. Nechcela nikoho rušiť, chcela byť chvíľku sama, úplne ticho a nasávať energiu z okolitej prírody. Prešla popri spiacich domoch až prišla k okraju lesa. Po chvíľke blúdenia krovím narazila na známu čistinku. Ľahla si do trávy, ktorá ju jemne šteklila po celom tele a spokojne vydýchla. Pozorovala čistú a jasnú rannú oblohu, po ktorej sa voľne preháňali vtáci až kdesi v oblakoch.

„ . . . Pluriel . . .“, ozval sa dobre známi hlas. Zdesene otvorila oči. Bol to ten hlas, ktorý sa jej prihováral pri jazernom incidente. Nevedela si však spomenúť, čí hlas to je. Opäť znel akoby cez vodu, ako ozvena, nebol jasný, ale rozlieval sa. Nepočula ho však ušami. Cítila ho celým svojím telom. Sústreďoval sa v hlave.

Pomaly sa dvihla zo zeme a čakala, kto sa objaví.

„ . . . Za tebou . . . “, prehovoril opäť. Pluriel sa pomaly otočila a jej zrak spočinul na postave, ktorá ju oslovila.