Apple-Tree Temptation

I. Kniha V. Kapitola

„Ako?“, preblesla Pluriel mysľou jednoduchá, no výstižná otázka. „::: Hm, jednoducho:::“, odznela odpoveď. Pluriel sedela na kraji malej bystrinky s nohami ponorenými do vody a vedľa nej ten “tajuplný hlas“.

„:::Nikdy som Vám ľudom nerozumela. Bolo Vám nadelené tak mnoho, no vy to ignorujete. Namiesto používania svojej skutočnej sily používate ruky a nohy, ktoré už mnohokrát zlyhali. Nedôverujete svojim pocitom a skutočným zmyslom, iba očiam. Vždy mi to pripadalo smutné. Mať taký dar a nevedieť ho používať. . . to je trest. . .“::: Pluriel sa na chvíľku nad rečou malej spoločníčky zamyslela. No o chvíľku jej napadla ďalšia otázka. „:::Ale prečo ťa potom ja počujem?:::“ „:::To neviem:::“, zaznela odpoveď ešte skôr, ako Pluriel otázku domyslela. „:::Neviem prečo, ale ty si tú silu v sebe dokázala nájsť a spontánne ju používať. Ty nie si obyčajné dievča. No uvedomila som si to až pri tom incidente pri jazere:::“ Pluriel sa zamrvila, lebo pri pomyslení na to, že nie je obyčajná mala divný pocit. Vždy túžila splynúť s davom, byť nevýraznou škvrnkou kdesi v úzadí a odtiaľ tichučko pozorovať svet naokolo. Túžila byť normálnym človekom. Ona totiž nikdy nikam nepatrila. Vždy mala pocit, že tu nemá byť, že je nenormálna, že je iná ako všetci ostatní. A teraz, keď sa jej zdalo, že našla, čo tak dlho hľadala, sa opäť všetko vracia.

Jej spoločníčka sa len pousmiala a položila svoju malú líščiu rúčku na Plurielinu. Utrápené dievča na kraji potôčika odrazu nabralo odvahu, silne sa nadýchlo a z hrdla sa jej vydralo ráznym tónom: „Dobre, čo teda obnáša byť nenormálnou? Ak to už tak má byť, tak teda poriadne!“ potom si uvedomila, že doteraz neprehovorila ani slovo a že hovoriť je zaujímavý pocit. „:::Hmm, neviem toho veľa, ale to čo viem ťa naučím. Pokúsim sa ti pomôcť.:::“ Pluriel vybrala nohy z vody, ľahla si na trávu a zavrela oči. Abra si sadla hneď vedľa nej. „:::Musíš sa uvoľniť. Si naučená žiť v úplne inom svete, no podvedome sa dokážeš “dostať“ do toho nášho. Tvoja myseľ nie je slobodná.:::“ „Ja už som uvoľnená dosť, viac to nejde.“ „:::Pšššššt, nerozprávaj. Teraz skúsime malý pokus. Pamätáš sa, ako sme spolu plávali ? Tak si teraz trošku zaplávame.:::“ Pluriel cítila, ako si abra ľahla vedľa nej a chytila ju za ruku. „:::Tvoje telo sa ponára do hlbokej tmavomodrej ľadovej vody . . . . . cítiš, ako ti medzi prstami preteká každá jedna kvapka . . . . . s vlasmi sa pohrávajú vodné prúdy . . . . . cítiš ako ťa šteklí na celom tele . . . musíš to skutočne cítiť:::“ Pluriel sa snažila sústrediť len na to plávanie. Chvíľku len tak ležala a relaxovala. Vnímala všetko okolo seba. No teraz však postrehla aj detaily, ktoré často obyčajní ľudia prehliadajú, stretávajú sa s nimi dennodenne, no prechádzajú okolo nich bez povšimnutia. Celkom sa oddala prírode. Niesla sa na jemnej trávičke, dýchala sladkú vôňu prichádzajúcej jesene, jemnú a sviežu, počúvala prenádhernú pieseň vetríka, čo sa túlal pomedzi neďaleké stromy sprevádzanú jemným zurčaním potôčika, ľahkým šumom lístia v tajomných korunách tých najväčších stromov spolu s lahodným a bezstarostným štebotaním vtáčikov. Dokonalý pokoj. Všetko sa však začalo pomaly vzďaľovať až celkom utíchlo. Pluriel sa ponorila hlbšie, kdesi do kútov svojho vedomia. Jediné, čo teraz počula, bol už len jej dych, pomalý a ťažký. Nádych a výdych . . . . . nádych a výdych . . . . . nádych a výdych . . . . . stále klesala nižšie a nižšie, ticho bolo čoraz hlbšie a svoj dych počula stále silnejšie a silnejšie. . . . . nádych a výdych . . . . . nádych a výdych . . . . stále silnel a menil sa . . . . . nádych a výdych . . . . . nádych a výdych . . . . . znel čoraz viac šušťavejšie, mocne a hlboko . . . . . nádych a výdych . . . . . nádych a výdych . . . . . znel presne ako . . . ako . . . ako – More. Silné hlboké more po búrke, ktoré si svoju zlosť vybíja na pobreží, kde svojou ohromnou silou, no s ešte väčšou eleganciou búši vlnami o skaly a triešti sa na milióny drobučkých kvapiek lámajúc svetlo, pričom všetky skaly postriebrilo.More, ba priam oceán, nekonečný a slobodný. Cítila každučkú vlnu na svojom tele, ako sa s ňou každá jedna pohráva, tancujú spolu. Nad hlavou jej poletujú Čajky škirekajúc loviace nenásytné ryby, čo sa nedokážu nabažiť svetla a vyskakujú nad hladinu. Kdesi v diaľke počuje spev osamelej a zúfalej sirény. Plávala si ako morská víla. Odrazu cítila, že klesá. Stále hlbšie a hlbšie. Cítila ako ju to oslobodzuje, ako je jej myseľ slobodná. Bol to prekrásny a strašne silný pocit blaženosti, ba priam až rozkoše. No odrazu si uvedomila, že ďalej ísť nemôže. Musí sa nadýchnuť. Všade okolo bola tma, chlad. Zhostila sa jej panika. Kŕčovito sa snažila vyplávať na povrch, potrebovala kyslík. Pocit blaženosti sa pominul a prišlo zúfalstvo. Rýchlo sa snažila dostať nad hladinu. Metala sebou, dusila sa, mala strach, bála sa, bola v koncoch. Vynorila sa a poriadne sa nadýchla. Odrazu cítila, ako oceán v sekunde zmizol, ten chladivý pocit tiež a ona sedí uprostred zelenej lúky pod horúcim slniečkom.

Nič neprehovorila, len predýchavala a rozmýšľala, čo to vlastne bolo.

Vzdychla si. No keď si prešla rukou po vlasoch, zistila, že ich ma mokré. Rukou si pred očami vyžmýkala vrkoč, z ktorého stekal prúd vody. Stále len zmätene sedela a nevedela, čo má robiť. Otočila sa na Abru. Tá sa tvárila veľmi vážne, no spokojne, ba priam až udivene.. „:::Mala by si si teraz trošku oddýchnuť. Ešte je veľa vecí, čo ti musím ukázať.:::“ Vyhúkané dievča sa zvalilo do trávy a rozmýšľala nad všetkým, čo sa doteraz stalo. Prehrávala si skutočne všetky okamihy svojho kratučkého života. I malinké detaily, na ktoré už dávno zabudla. Spomenula si, ako nakreslila mame žirafu a ona povedala, že je to pekný psík, tak sa na ňu hnevala. Pamätala si, ako boli v zoo a jeden zamestnanec, starší pán, jej tam kúpil lízanku, lebo sa pekne usmievala. Spomenula si . . . na všetko. Nezvyčajná vec, ktorá jej však tiež napadla, bol ten nešťastný večer u babičky. Presnejšie knihy. Knihy, ktoré po Tajomnom Mužovi hodila. Vtedy nevedela ako, boli ďaleko od nej na polici a vrhla naraz po sebe päť kníh mávnutím ruky. Posadila sa do tureckého sedu. Slniečko už unavevé po dlhom dni pomaly zachádzalo za les. Pozrela na Abru, Abra na ňu a obe presne vedeli, čo jedna hovorí druhej, i keď neprehovorili ani jedno slovko. Abra sa otočila smerom ku potoku. Zadívala sa na paličku, ktorá si len tak hovela na briežku. Dievčatko cítilo, ako z tej malej bytôstky, čo stojí vedľa nej sála akási energia, akoby ju ofukoval vietor, ba dokonca by bola prisahala, že videla biele jemné vlákienka vznášať sa od Abry. Keď sa pozrela smerom k bystrinke, palička sa odrazu vznášala voľne vo vzduchu vyžarujúc rovnaké vlákienka energie, ako by to pre ňu bolo prirodzené. Potom spadla na zem. Abra pozrela na Pluriel. „:::Nesmieš paličku k sebe volať, ti ju musíš pri sebe mať, musíš tomu veriť, musíš cítiť, že je pri tebe. Musíš vidieť ako sa vznáša a pristupuje k tebe, no nie očami. Musíš to vidieť vo svojej mysli. . .:::“ Pluriel sa pozrela na paličku a zavrela oči. Pomaly sa nadýchla, akoby nasávala energiu. Palička sa jemne zatriasla. Zhlboka sa nadýchla ešte raz, pričom podvedome otočila otvorené dlane svojich rúk spustených pri tele smerom k paličke. Palička sa vzniesla nad zem a pomaly letela k sústredenému dievčaťu. Keď bola palička dosť blízko, vystrela pomaly ruku pred seba a palička jej na nej pristála. Otvorila oči a s napoly úžasnutým a napoly spokojným pohľadom pozerala do svojej dlane, pričom z nej sálala neskutočná energia. Ak by pred ňou teraz stál tiger, sklonil by sa pred ňou a zo stiahnutým chvostom odišiel. Ak by pred ňou stál čínsky múr, padol by. Týmto pohľadom plným nesmiernej charizmy, sily a inteligencie, by zložila na kolená čokoľvek. Nebol to totiž pohľad dieťaťa, bol to pohľad dospelého, istého samým sebou, odhodlaného dosiahnuť, čo si zaumienil a nevzdať sa. Očami by ju však túto energiu okoloidúci nezbadal. Cítil by ju ale všade okolo seba, cítil by, že to dievča je centrom energie a že to dievča je . . . . . iné.

Pluriel si ležiac v tráve uvedomila a premyslela ešte veľa vecí. Nevedela, ako dlho v tej tráve ležala, pretože sa jej zdalo, že sa čas úplne zastavil. Vo svojich pamätiach sa dokázala pohybovať a rozhliadať, zameriavať na ktorýkoľvek nevýrazný detail. Keď konečne došla až ku koncu, k rozhovoru s Rickom, niečo sa jej nezdalo. Sedela pred ním na pohovke, on rozprával, no ona bola akoby paralyzovaná. Cítila sa divne. Mysľou jej behalo neskutočne veľa otázok, no ani jednej sa nepodarilo dostať von. Cítila, ako sa premáha, snaží vysloviť čo i len jedno slovíčko, no nedokázala. Bolo to unavujúce. Mala taký pocit, akoby mala horúčku. Akoby bola v delíriu. Občas sa čosi mihlo, no nedávalo jej to zmysel. Videla žltú fľaštičku . . . Rickove oči za lesknúcimi sa okuliarami. . . droga v jej izbe . . . ostrá bolesť . . . útržky rozhovoru . . . . . Začala sa dokonale sústrediť, chcela zistiť, čo za tým je. Myšlienky začali prúdiť sto ráz rýchlejšie, nechala im voľný priebeh, no sama pozorovala istý cieľ. Spájali sa do útvarov a celkov, skúšali všetky kombinácie. A odrazu mala jasno.

Posadila sa a zvraštila obočie. Smrtonosný výraz v jej očiach svietil tmou hlbokej noci. Ani nevedela ako, či behom, či krokom, preblúdila lesom a smerovala k Hale s Abrou v pätách. Rozrazila korálky, priskočila k Rickovi otočenému chrbtom. „ČO SI MI TO SPRAVIL ?!?!?! JA SOM TU NECHCELA OSTAŤ !!! CHCELA SOM ODÍSŤ!!! TY SI MI PREPROGRAMOVAL HLAVU, ČI ČO !!! JA NIE SOM TVOJA BÁBKA!!! ČO SI SO MNOU CHCEL?!?!?! PREČO SI TO SPRAVIL?!?!?! PREČO SI MA OVLÁDAL?!?!?!“ jej hlas znel desivo, akoby synchrónne kričali tri dievčatá. Jedno normálne, jedno príliž tenko a vysoko a jedno hlbokým, až démonským hlasom. Ozývala sa všade naokolo, pričom v Hale bol neskutočný vietor, akoby sa práve prihnal nejaký tajfún. S nenávisťou hľadela na Ricka a škrípala zubami. Rick a0j Abra na Pluriel len šokovane zízali nalepení na stene. Po tvári jej stiekla prvá slzička a po nej prišli ďalšie. Hnev ustúpil a teraz sa v smutných zaslzených očkách topila beznádej. Klesla na kolená a začala vzlykať. „Prečo mi musíte ubližovať ?. . . Prečo mi to robíte ? . . .“ zaborila svoje modré očká doteraz nechápavo upierané na Ricka do svojich dlaní a plakala. Súcitiaca Abra pricupkala k zronenému dievčaťu, objala ju a hladkala po chrbte. Rick sa nadýchol, no nedokázal zo seba vydať ani hláska. Len tam stál a pozeral sa na kôpku nešťastia so slzami na kraji.

„AAAAA !!!“ všetci trhli hlavami ku dverám. Krik ženy volajúcej o život. „Ankch Gorthdum Gardea, Noi Agrethu Kharneos !!! Ulwu, ULWU !!!“ „Čože?“ vyhŕklo z vydeseného Profesora. „Bežte preč! Skryte sa!“, okamžite rozkázal Pluriel a Abre. „Čo sa stalo?“ spýtala sa nechápavo Pluriel. Profesor sa na polceste vo dverách otočil „Noi Agrethu Kharneos, Hnev Čierneho hrdinu Kharnea“ a zmizol za závesom. Pluriel vyšla za ním. Bola zvedavá. Všade bol chaos. Ľudia vrieskali a pobehovali sem a tam, snažili sa ukryť. Niektoré domy horeli, niektoré sa rúcali. A odrazu na kraji lesa zbadala príčinu tohto zmätku. Smerom k nej sa rútila tajuplná čierna postava zahalená v zvieracej kožušine na čiernom ozrutnom vlkovi. Nedokázala rozlíšiť ani len pohlavie, pretože ju dokonale kryla kožušina a tma, svietili jej len iskriace oči. Za tou osobou sa rútili ďalší vlci. Pluriel sa len tesne dokázala uhnúť jazdcovi. Ten trielil za tou ženou, ktorá vyvolala chaos. Bol niekoľko krát rýchlejší. Keď ju dobehol, Pluriel len zbadala v tme mihot lesklého kovu v rukách jazdca a vystrašená žena padla meravo na zem. Ostatní vlci sa zatiaľ vyžívali v utrpení dedinčanov. Skákali po domoch, strašili ľudí vrčaním a zavýjaním, vrhali sa ľudom do krkov a trhali ich na franforce, naháňali ich. Pluriel stála v nemom úžase. Až po chvíľke si uvedomila, že ju držia za ruky obe Abry. Obe sa na ňu pozreli vážnym pohľadom. „:::...Skús to...:::“ Najprv nechápala, čo tým myslia. Pozrela sa na trpiacu dedinu a Tyranov v zvieracej koži. Urobila krok vpred a zavrela oči. Sklonila hlavu a po chvíľke sa ľadovým energickým pohľadom zahľadela na jazdca. Jazdec sa odrazu strhol, skoro spadol z vlka. Nervózne sa ohliadal. Potom zbadal Pluriel a bleskurýchle sa k nej rozbehol. Dievča mrklo a premkol ju strach. Ľadový pohľad zmizol i s energiou. Splašene sa rozbehla preč za domy. Pokúšala sa ujsť jazdcovi medzi spleťou domov, no bol rýchly a obratný. Hravo preskakoval väčšie prekážky, ktoré mu zhadzovala do cesty. Jazdec celý čas škriekal a klial šepotom, až pľul, no skôr to pripomínalo hada. Keď už nevedela, kde sa má podieť, skryla sa za jednu väčšiu skalu. Srdce jej skoro vyskočilo z hrude. Neskutočný strach obopol jej dušu. Bola zmätená. Tajomný jazdec zastal. Zosadol z vlka, ktorý vrčal a zrýchlene dýchal oslintávajúc mŕtve telo, nad ktorým stál. Jazdec sa rozhliadal pomalými krokmi sa približoval k Pluriel. Každý jeden krok cítila v celkom svojom tele, neskutočne sa bála. V živote sa tak ešte nebála. Všetko opäť stíchlo. Jediné, čo počula, boli jeho kroky a jej tlkot srdca. Veľmi rýchly tlkot, no doba medzi každým úderom sa jej zdala nekonečná. Po každom údere srdca sa jej pred očami mihol útržok jej života. Nevedela od strachu dýchať. A odrazu akýsi jasný impulz z nikadiaľ preťal jej utrpenie. Plurielina tvár sa vzstrela a nechápavo pozerala pred seba, spztujúc sa „:::Prečo?:::“ Prečo sa tak bojí? Čoho? Smrti? Hm, tej určite nie, veď nemá prečo . . . Uteká pred . . . ani nievie čím.

Pluriel sa úplne pokojná zdvihla zo zeme a vykročila spoza skaly. Jazdec sa preľakol. Pohŕdavo mikol hlavou nad dievčenskou postavou so sklonenou hlavou, akoby vyhral. Sklonená hlava sa zdvihla a na tvári krytej padajúcou ofinou svietili dve modré oči, plné energie. Ľadový pohľad, ktorý dokonale ochromil jazdcove ego, obopol ho a desil. Pohľad, ktorý sa zabodával hlboko, skrz jeho prehnitú dušu ničiac sebemenšiu nádej na prežitie. Totálny strach.