[

]

Pet

[

]

Pet

Zobudil ma budík. Nepípal, bol nadstavený, aby sa spustilo rádio. To bolo oveľa príjemnejšie, lebo pri rádiu sa dalo spať. Akosi som si nespomínal na nič. Základné veci som si pamätal, ako napríklad svetlo slnka, zelenú trávu, studený sneh, ale na môj život a na podstatné veci z môjho života som si nemohol spomenúť. Ležal som v mäkkej posteli. Posadil som sa na posteľ a pretrel som si oči. V izbe bola posteľ (na ktorej som sedel), telka, počítač, a na stenách boli plagáty nejakých čudných stvorení. Dokonca niektoré boli aj zarámované. Aj na tapetách sa uškŕňali tie čudá. Náhle som zachytil zvuk z rádia: „...Plantské elektrárne sa ospravedlňujú, za výpadok elektriny, ktorý trval od šiestej, do siedmej hodiny. Spôsobil ho malý štrajk elektrických Pokémonov, ktorý na hodinu odmietli zásobovať elektráreň. Celú vec teraz vyšetruje polícia, podarilo sa jej zatknúť dvoj Rajchuov, jedného Pikachu, a dvadsaťosem Voltrobov. Údajne za tím stojí smutne preslávený gang Electrabuzzov. Presuňme sa ku počasiu...“ hlásil moderátor. Vtedy sa akoby stal zázrak. Zrazu som si na všetko spomenul. Žijem vo svete Pokémonov. Volám sa Peter Jixy. Mám dvanásť a jediné, po čom už asi osem rokov túžim, je stať sa najlepším trénerom Pokémonov. Dnes je ten deň. Dnes si prídem pre môjho prvého Pokémona a stanem sa oficiálnym trénerom týchto potvor. Mám si pre nich prísť o ôsmej ku profesorovi Mapkinssovi do Elnového mesta. Ale koľko je teraz hodín?- prebleslo mi hlavou. Pozrel som sa na digitálny budík, ktorý bol na mojom nočnom stolíku. Na budíku blikalo 8:00.

„Och nie, ja som vedel, že sa to stane. Vždy takéto príležitosti prespím. Vždy sú na vine elektrárne, vždy mi nezazvoní budík. Vždy je za tým všetkým ten gang Electrabuzzov.“

Musel som sa však aspoň pokúsiť získať Pokémona. Patrím skôr ku typu ľudom, ktorí skúšajú všetko, aj keď je nádej na úspech minimálna. Takže ja, veľký optimista som sa rýchlo obliekol a nasadol som na starý bicykel. Ani neviem ako, a za pár minút som bol v susednom Elnovom meste. Na moje počudovanie, pred labákom profesora Mapkinssa už nebol nikto. Vždy tu bolo veľa detí, ktoré obdivovali nových trénerov a ich Pokémonov. Teraz tu nebolo ani živej duše. Rýchlo som zoskočil z bycikla, ešte za jazdy, takže bicykel pokračoval v jazde ďalej. Už dvakrát som mal možnosť získať Pokémona, no vždy som zaspal. Teraz sa to stať nemôže. Už nie. Rýchlo som pribehol ku dverám laboratória. Zaklopal som a začul som oznamy ako „už idem! Už idem!“ onedlho mi otvoril dvere profesor Mapkinss. Bol neučesaný a rozospaný.

„Ako ti môžem pomôcť, Pet (všetci ma volajú Pet)?“ spýtal sa a zívol si.

„Pokémon... zostal nejaký?“ spýtal som sa.

„Čože? Pokémon? Ale až o ôsmej. Je pol ôsmej. Posúval sa čas. Už je leto.“ Povedal.

Plesol som sa po čele. Nakukol som ponad jeho plece. Na stole sa blyšťali tri vyleštené Pokébally. Celé telo mi zaplavila radosť. Mal som chuť vystískať a vybozkávať každého, koho by som stretol. No ja sa viem trochu ovládať a zakryl som radosť.

„Aha, no ja som sa pozabudol. Vstal som skôr. No tak ja počkám vonku.“

„Nie Pet, poď ďalej. Môžem ti dať Pokémona už teraz.“

„Ale profesor Mapkinss, to je v poriadku. Ja počkám.“ No v duchu som si hovoril: dobre, super, idem, díky.

„Ale prestaň. Poď. Mal si dostať Pokémona už pred dvoma rokmi. Myslím, že nebude voči iným nespravodlivé, keď dostaneš svojho Pokémona o pol hodiny skôr. Tak poď.“ Povedal profesor.

„No dobre teda.“ povedal som tvrdohlavo, no v hlave som si hovoril: Super!

Vošiel som teda do laboratória. Bolo pekne vyumývane. Prof. Mapkinss prišiel priamo ku stolu. Nasledoval som ho. Na stole sedeli v malých priehlbinkách tri Pokébally. Pred nimi sa leskli ceduľky (pred každým Pokéballom jedna ceduľka), v ktorých boli vyryté názvy Pokémonov. Ja som ich samozrejme poznal. Mal som na výber z Bulbasaura, listovo-jedovatého Pokémona, Charmandera, ohnivého Pokémona a Squirtla, vodného Pokémona (nebudem ich popisovať, mali by ste ich poznať).

„Pre akého Pokémona si sa rozhodol?“ spýtal sa profesor.

To bol najväčší problém. Už dávno som chcel mať Pokémona, ale nikdy som sa nerozhodol, ktorého Pokémona zo základnej trojky si vezmem.

„Asi si vezmem Bulba-Charma-Squirtla-saura.“ povedal som.

„Bulbacharmasquirtlesaura? Takého nepoznám. No rozhodni sa. Bulbasaur je pre začiatočníkov- trénerov najlepší. Charmander je silnejší ako Squirtle alebo Bulbasaur. Pozná aj viac útokov, no je zraniteľnejší. Stačí, aby na plamienok na Charmanderovom chvoste padla jedna dobre namierená kvapka vody, Charmander stratí všetku silu, a už nebude schopný bojovať. Squirtla poznáš veľmi dobre.“ povedal Mapkinss.

„Áno. Vezmem si asi... asi Charmandera.“ Povedal som a siahol som na Pokéball, v ktorom sa ukrýval Charmander.

„Charmander, ukáž sa!“ povedal som, a otvoril som Pokéball. Ožiarilo ma biele svetlo v tvare gule, trochu menšej ako Pokéball. Svetlo sa potom premenilo na Charmandera.

„Char- Char- Charmander!“ povedal Charmander svoje meno. Vlastne jediné, čo Pokémoni vedia je povedať svoje meno, alebo jeho časti.

„Ahoj Charmander!“ pozdravil som ho.

„No vidíš. Nakoniec si vybral. Len daj pozor na to, čo som ti hovoril s tou vodou, dobre?“

„Jasné, profesor. Ďakujem. Dovidenia.“ Natrčil som Pokéball a lúč svetla ktorý sa dotkol

Charmandera ho celého pohltil. Pohladkal som Pokéball s Charmanderom. Už som za sebou zatvoril dvere, keď v tom profesor Mapkinss otvoril dvere.

„Pet, znova si zabudol. Ach tá tvoja choroba! Tu máš Pokédex. Dokáže identifikovať všetkých 150 Pokémonov. Len ním namier na Pokémona, a ihneď zistíš, proti komu je Pokémon slabý, v akom leveli sa nachádza, a ako ho poriadne poraziť v boji. Potom môžeš toho divokého Pokémona kludne chytiť. Na to ti poslúžia tieto Pokébally. Je ich päť. Pokémona musíš najprv oslabiť, ale nie príliš, lebo bude taký slabý, že Pokéball ho nebude môcť prijať. Tak už choď. A aby som nezabudol, s tým Pokédexom sa veľmi nevystatuj, je veľmi drahý, a nejaký lump by ti ho mohol potiahnuť.“ Povedal profesor a zatvoril dvere.

Konečne. Už ho mám. Mám Pokémona.

Keď som vyšiel z labáku, nemohol som tomu uveriť. Víťazoslávne som zdvihol ruku s Pokéballom. Práve prišiel Greg. Bol to jeden s chalanov, ktorí sa zvykli vystatovať a machrovať.

„Čo je, zabúdač?“ spýtal sa posmešne. Vtedy si všimol Pokéball v mojej ruke. Trochu ustúpil.

„Čo je? Bojíš sa? Hu!“ Greg sa mykol.

„No počkaj! Idem si pre Pokémona! Potom si dáme zápas!“ povedal a vstúpil do laboratória profesora Mapkinssa. Ja som stŕpol. Znova som zabudol. Aj Greg si ide pre Pokémona. Rýchlo som vytiahol Pokédex a namieril som ho na Pokéball. Pokédex začal:

„Štandardný Pokéball. Pomôcka na prenášanie Pokémonov...“

„Ach jaj! Zabudol som. Musím ho z Pokéballu vybrať. Charmander, von!“ povedal som a Charmander vyskočil z Pokéballu. Začal si obzerať okolie. Namieril som na Charmandera Pokédexom.

„Charmander.“ povedal Pokédex.

„Nič viac? Viem, ako sa volá. Keby si mi povedal niečo o jeho útokoch.“

„Charmander ovláda tieto útoky: Základné: Škriabavý útok, vrčivý útok. Vedľajšie útoky: žeravý útok, upretý pohľad, zúrivý útok, driapavý útok, plameňomet, ohnivý vír.“ Povedal Pokédex.

„To som chcel počuť. Len škoda, že som si z toho nič nezapamätal.“ povedal som si. Viete, ja mám takú chorobu. Často zabúdam. Dokážem zabudnúť, ako sa volám, kto som, hlavne ráno po zobudení mávam výpadky pamäti. Raz som dokonca celý deň neveril, že sa volám Peter a chcel som si ostrihať vlasy. Takéto silné výpadky pamäte našťastie nemám často. Častejšie (asi päť krát za deň) zabudnem, čo sa dialo posledných päť minút. Na tento moment však nikdy nezabudnem. Potom som si vzal Charmandera späť.

„Čau, Pet.“ pozdravil ma Martin. To je môj priateľ.

„Čau, čo tu robíš?“ spýtal som sa.

„Prišiel som si pre Pokémona. Je tam ešte nejaký?“

„Áno, jeden. Jedného si práve berie Grag.“

„A ty už máš?“

„Mám. Charmandera. Ukážem ti ho. Počkaj, kde je? Nechal som ho pustiť, aby sa mohol prebehnúť a aby som sa o ňom niečo dozvedel, a asi niekam utiekol.“

„Nevzal si ho už do Pokéballu?“

„Nie, teda neviem. Skúsim. Pokémon, von!“ z Pokéballu vyskočil Charmander.

„Char- Char- Char?“ pýtal sa Charmander na niečo, čo gestami jeho rúk asi malo znamenať „čo zase?“.

„Ach, tu je. Poď sem, Pokémon.“ Povedal som a natrčil som mu Pokéball.

„Prečo ho nevoláš menom?“ spýtal sa Martin.

„Zabudol som, ako sa volá.“ vzdychol som si.

„Je to Charmander.“ Povedal Martin.

„No jasné, Charmander. Už som si spomenul.

„A ako to, že si nezaspal? Pred dvoma rokmi si sa zobudil včas, ale zabudol si, že si máš ísť pre Pokémona. O rok som pre teba prišiel, ale zabudol si, kto som a nechcel si so mnou ísť. Stal sa snáď zázrak, že si teraz prišiel?“

„Neviem. Nespomínam si.“ Povedal som, a už mi to pripadalo byť komické. „No choď už, rozprávať sa môžeme aj potom.“ Povedal som Martinovi.

Kým som čakal, vyšiel z domu Greg.

„No poď! Dáme si zápas.“ Povedal.

„Čože? Aký zápas?“ spýtal som sa.

„Akože aký? Veď ty si zase zabudol!“ povedal Greg.

„Nevadí. Poď si dať teda zápas, keď tak veľmi chceš!“

„Fajn. Squirtle, do boja!“ povedal Greg a hodil Pokéball, z ktorého sa vykľul Squirtle.

„Do boja... ty neviem aký Pokémon!“ improvizoval som. Z môjho Pokéballu vyskočila malá jašterica s horiacim chvostom.

„Squirtle, vodné delo!“ zavelil Greg a Charmandera zavalil prúd vody. Ja som zabudol, že Charmanderovi tak veľmi vadí voda.

„No tak! Čo si taká padavka? Veď je to len voda!“ povedal som Charmanderovi, ktorý sa po mojich slovách hrdo postavil.

„No dobre, a teraz ja!“ povedal som. No zrazu som stŕpol. Zrazu som zabudol na všetko, čo sa stalo. Jediné čo som si pamätal, boli slová „vodné delo“. Čo sa stalo po tých slovách, to som si už nespomenul.

„Charmander, vodné delo!“ zavelil som.

„Char- Char- Char?“ spýtal sa nechápavo Charmander. Okolo nás dvoch sa zhromaždil poriadny hlúčik ľudí.

„Pustite ma!“ kričal povedomý hlas. Zrazu sa z pomedzi ľudí vynoril Martin.

„Pet, nemôžeš teraz zápasiť! Nič si nepamätáš!“ povedal Martin.

„Uhni, krpec!“ zakričal na Martina Greg.

„Čože? Zopakuj to!“ povedal Martin a bol už dosť najedovaný.

„Že máš uhnúť, ty krpec.“ Povedal Greg hrdo. Martin siahol po Pokéballi.

„Tak si to rozdajme!“ navrhol Martin. Ja som ku nemu pristúpil. Netušil som, kto to je, ale bolo mi zrejmé, že je na mojej strane.

„Takže dvaja na jedného? To ste teda hrdinovia!“ povedal Greg, no teraz to neznelo ani trochu hrdinsky.

„Neboj sa braček. Som tu s tebou.“ Povedalo asi štrnásťročné dievča. Z vrecka si vytiahlo Pokéball.

„Poďme.“ Povedali sme s Martinom spoločne.

„Squirtle, doraz ich!“ zavelil Greg a hodil Pokéball so Squirtlom.

„Charmander, leť!“ zavelil som a poslal som do boja Pokéball, v ktorom sa skrýval Charmander.

„Tak ja posielam... Marowak!“ povedala Gregova sestra a hodila svoj Pokéball.

„Bulbasaur, si na rade!“ povedal Martin a hodil svoj Pokéball, tento bol už posledný.

Keď prestalo počuť zvuky otvárajúcich sa Pokéballov, a trénerov prestalo ožarovať ich svetlo, keď sa všetky svoje Pokébally vrátili na svoje miesta, vtedy sa mohol začať boj.

„Squirtle, vodné delo!“ zavelil Greg, no obaja Pokémoni sa útoku úspešne vyhli a voda ošplechla iba divákov.

„Charmander, škriab!“ povedal som Charmanderovi. Charmander pochopil a začal do Squirtla zarývať svoje malé pazúriky. Squirtle sa však včas stihol skryť do panciera, takže to veľmi účinné nebolo. Keď to potom otestoval na Marowakovi, ktorý mu na oplátku opätoval štedrý úder kosťou, vzdal to a skryl sa mi za nohy. Ja som ho chytil a položil dopredu. On sa však opäť pritúlil ku mne.

„Marowak, šmar po ňom tú kosť!“ prikázala Gregova sestra Marowakovi. Marowak hodil svoju milovanú kosť na Charmandera. Martinov Bulbasaur (ktorý si zatiaľ užíval so Squirtlom) našťastie odklonil dráhu kosti, vlastne na nešťastie, lebo Charmander bol aj tak pripravený sa kosti uhnúť, a kosť trafila mňa rovno do čela.

Prebral som sa asi o päť minút. Stále sa bojovalo. Bulbasaur si napriek veľkej presile viedol dobre. Ako náhle som sa postavil, prikázal som Charmanderovi, aby konečne zaútočil ohňom. On to ešte nevedel, tak som mu aspoň naznačil, čo by mal robiť. Skončilo to so zopár mierne opečenými divákmi, no hlavné bolo, že Marowak klesol na zem a už sa z nej nezdvihol. Teda už nie počas zápasu.

„Ach, Marowak, poď!“ povedala Gregova sestra a vrátila Marowaka do Pokéballu. „Pidgeotto, leť!“ zakričala Gregova sestra a hodila Pokéball. Pidgeotto z neho vyletel skôr ako Pokéball dopadol na zem. Pidgeotto začal nad Charmanderom podozrivo krúžiť.

„Sanley, tornádo!“ zakričala Gregova sestra na Pidgeotta, ktorý sa volal Sanley.

Sanley ihneď poslúchol a začal krúžiť rýchlejšie a rýchlejšie a rýchlejšie... až kým nevytvoril naozajstné, asi dva metre vysoké tornádo.

„Charmander, plameňomet!“ skríkol som na Charmandera. Ten však iba mykol plecom a začal mi akoby som bol postihnutý vysvetľovať, že tento útok ešte nevie.

„Tak teda to, čo si urobil predtým!“ povedal som, lebo som si nemohol spomenúť, čo som mu povedal keď začal chrliť oheň. Charmander ihneď poslúchol môj príkaz. Vychrlil na Pidgeotta oheň, no ten sa mu uhol. To však nevadilo, lebo pre zmenu začalo horieť tornádo, ktoré pred chvíľou vytvoril. Veľká horúčava Pidgeotta (a nie len jeho) oslabila na toľko, že sa nedokázal udržať vo vzduchu a vcuclo ho ohnivé tornádo. To už vyzeralo zle. Z ohnivého tornáda bolo počuť bolestné kvílenie Pidgeotta, ktoré by každému nahodilo husiu kožu.

„Sanley!“ zakričala Gregova sestra a v jej hlase bolo počuť známky plaču.

„Squirtle, vodné delo!“ zavelil Greg v nádeji, že tornádo uhasí, no voda sa vyparila skôr, ako sa tornáda dotkla. V tom do tornáda vstúpil Charmander. Bolo to pre neho bolestivé, no vzhľadom k tomu, že bol ohnivý typ mu to robilo ani nie polovičnú bolesť. Asi o desať sekúnd vyšiel Charmander z ohňa. V rukách držal Pidgeotta, čierneho ako popol. Gregova sestra ku nemu ihneď priskočila. Keďže fúkal silný vietor, tornádo odnieslo rovno do mesta. V meste nastala veľká panika. Oheň sa po dvoch minútach rozšíril do väčšiny mesta.

„Zavolám profesora Mapkinssa!“ navrhol som a utekal som ku jeho laboratóriu. Sotva som pribehol ku dverám, už z nich vyletel profesor Mapkinss.

„Ja viem, Pet, ja viem. Musíme rýchlo konať!“ povedal a utekal ku prvému horiacemu domu, ktorý videl.

„Blastoise, has!“ zakričal profesor Mapkinss a hodil Pokéball. Ihneď z neho vyskočila obrovská korytnačka. V pancieri pri hlave mal dve diery, z ktorých mu vytŕčali delá. Blastoise cez ne začal vystrekovať vodu. Napadlo ma, že by som sa o ňom mohol niečo zaujímavé dozvedieť. Vytiahol som Pokédex a namieril som ním na Blastoisa.

„Veľká korytnačka Pokémon.“ Povedal mi Pokédex. „To vidím. Povedz mi niečo o ňom.“ Povedal som Pokédexu. „Veľká korytnačka Pokémon.“ Zopakoval Pokédex. „Ja viem, že je to veľká korytnačka. Povedz mi o ňom nejaké zauímavosti!“ povedal som Pokédexu.

„Tento veľký Pokémon má na chrbte dve vysokotlakové delá. Dokáže cez ne vystreknúť až tisíc litrov vody za minútu.“ Povedal Pokédex. „To mi stačí.“ Povedal som si a strčil som si Pokédex do vrecka. O päť minút prišlo aj hasičské auto. Nebolo to veľké hasičské auto, aké poznáme my. Bol to Mikrobus. Bolo v ňom natlačených asi desať požiarnikov. Kombinézy a výstroj mali takú ako naši požiarnici. Nemali však žiadne vybavenie. S čím budú hasiť? – spýtal som sa sám seba. Vlastne som to mal na jazyku, no kvôli mojej chorobe som si nejako nemohol spomenúť. V tom jeden z hasičov otvoril kufor auta a vytiahol veľký kufor. Otvoril ho. Bolo v ňom asi päťdesiat Pokéballov. Postupne začal ostatným požiarnikom Pokébally z kufríka rozdávať. Každý dostal päť Pokéballov. Potom ich všetci postupne začali hádzať a za chvíľu bolo v meste dosť tesno- bolo tam päťdesiat Blastoiseov. Vlastne pätdesiatjeden, aj s Blastoiseom profesora Mapkinssa. Všetci Blastoiseovia začali požiar hasiť a za pol hodiny nebol ani najmenší oheň. Požiar veľa škody nenapáchal, domy boli proti požiarom výborne chránené. Väčší problém bol, že veľa miest zakázalo robiť cesty z asfaltu, lebo to bránilo niektorým Pokémonom v ich pohybe. A tak bola po celom meste hlina. Vlastne teraz blato, lebo tisíce ton vody, ktoré teraz Blastoiseovia vypustili na domy stieklo dole na zem a vytvorili veľké bahno. Títo Blastoiseovia neboli obyčajní. Boli špeciálne zväčšovaný, aby sa do nich dalo napustiť čo najviac vody. Nevážili teda 85,5kg, ako priemerný Blastoise, boli ťažký aj tonu a do blata sa ich väčšina tak veľmi namočila, že im z neho vytŕčala iba hlava. Takto ich Pokébally nemohli prijať. Ja som ešte zvyšok dňa pomáhal pri ich vyťahovaní (a to nie je len tak), a potom som sa pobral domov. Bolo už veľa hodín, a ja som bol od zdvíhania tonových Blastoiseov taký vyčerpaný, že som hneď zaspal.

***

„Zdravím všetkých poslucháčov rádia Pokérádio.“ Ozval sa známy hlas. „práve včera sa odohral tento... no, nazvime to rituál, ktorý sa opakuje každý rok. Včera dostali Pokémonov traja chlapci. Volali sa Gregory Loew, Martin Uran a Peter Jixy.

Už som si spomenul. Vstal som a išiel som sa umyť. Mama odišla do práce. Odchádza skoro ráno a vracia sa až večer. V dome bolo podozrivé ticho. Vždy bolo doma ticho, a vždy sa mi to zdalo byť čudné. Zrejme mi chýbal kamarát. Mal som kamarátov, ale nie takých, ktorí by so mnou boli od rána do večera a nahradili mi rodičov. Mimochodom, otec mi zomrel keď som mal štyri roky. Zomrel na nejakej expedícii za hľadaním Pokémona Mew. Prišiel som teda ku môjmu batohu a z vrecka určeného pre Pokébally (bolo pre nich špeciálne určené) a vytiahol som z neho všetkých šesť Pokéballov. Nevedel som, v ktorom Pokébally sa skrýva Charmander, tak som začal hádzať všetkých šesť Pokéballov. Charmander sa akoby naschvál skrýval až v šiestom Pokébally. Nechal som ho vonku z Pokéballu, aby mal trochu voľnosť a aby mi robil spoločnosť. Zistil som však, že zle hádžem Pokébally. To mi „povedal“ Charmander, ktorý mi vysvetlil, že ho vždy bolí, keď hádžem Pokéball, v ktorom je skrytý. Vraj ho hádžem veľmi silno, akoby som chcel dosiahnuť, aby sa od zeme odrazil do výšky dva metre. Celé dve hodiny som teda hádzal Pokéball s Charmanderom, ktorý z neho zakaždým vyliezol a ohodnotil ma, prípadne mi povedal čo robím zle. Keď mi naznačil, že som vtom celkom dobrý, a keď ja som sa cítil ako profesionál v hádzaní Pokéballov, zazvonil pri dverách Martin.

„Čau, Pet. Nepôjdeš von?“ spýtal sa.

„Čo ja viem? No dobre, ale poď ešte ďalej!“ povedal som a Martin prišiel dovnútra.

„Čo to tu robíš?“ spýtal sa ma Martin.

„Hrám sa s Charmanderom. Máš tu Bulbasaura?“ spýtal som sa.

„Myslíš Bena? Ja ho volám Ben. Pokémonov si môžeme nazvať ako chceme, nemusíme ich volať svojimi „naozajstnými“ menami, ako napríklad Bulbasaur, Charmander... Pamätáš sa? Aj to dievča, s ktorým sme včera zápasili, malo Pidgeotta, a volalo ho Sanley. Môj sa teda volá Ben.“ Povedal Martin a vytiahol Pokéball s Bubasaurom.

„My sme včera zápasili s nejakým dievčaťom?“ spýtal som sa.

„Áno, asi si zabudol.“ Povedal Martin.

„To hej.“ Prisvedčil som.

„A ako ste sa hrali?“ spýtal sa Martin s nadšením.

„Už som zabudol. Ale tuším to bolo niečo s Pokéballmi. Už neviem.“ Povedal som.

„A kde máš Charmandera?“ spýtal sa.

„Asi niekde hore.“ Povedal som.

„Zabudol si?“ spýtal sa Martin tónom, ktorý používal, akoby to, že som stále na niečo zabúdal nebol handicap, akoby to bolo úplne normálne.

„Nie, nezabudol. Veď hovorím že bude niekde hore. Neviem, možno odbehol do kúpeľne.“ Povedal som. „Charmander, poď dole. Prišla návšteva.“ Bolo počuť ešte zopár pokrikov Char-Char, ktoré by som preložil ako: Už idem! Potom Charmander nemotorne zoskákal dolu zo schodov. Na poslednom schode sa šmykol a spadol. Keď sa postavil, pribehol ku Martinovi a objal ho za pravú nohu. Charmander mal niečo spoločné so psom, (neviem či iba môj, alebo to robí každý) on totiž vrtel chvostom, a to výhradne vtedy, keď bol šťastný. A teraz šťastný bol, o čom sa presvedčili aj Martinove nohavice (ktoré boli našťastie dlhé lebo by Martinovi pribudlo zopár popálenín), ktoré kvôli šermovaniu Charmanderovho chvosta začali horieť. Ihneď som ich zahasil vodou z vázy.

„To je v poriadku, mama chcela tie nohavice aj tak už vyhodiť.“ Povedal Martin. „Aha Charmander, pozri kto prišiel.“ Povedal Martin a hodil Pokéball z ktorého sa vykľul Ben.

Charmander ho však akosi nespoznával. Bláznivo vrtel chvostom, ale inak ako keď bol šťastný. Teraz ním vrtel ako mačka. Nebezpečne a výstražne.

„Čo sa to deje?“ spýtal sa Martin.

„Charmander ho asi nespoznáva.“ Povedal som.

„Myslíš, že je to kvôli tomu menu? Ak sa takto ku Benovi budú správať takto všetci Pokémoni, premenujem ho späť. Aj tak na meno Ben nepočúva.“ Povedal Martin.

„Nie, nemyslím si, že meno by mohlo Bena zmeniť. Asi je to v Charmanderovi.“ Povedal som.

„Myslíš, že sa od teba Charmander od teba nakazil tou chorobou, akú máš ty?“ spýtal sa Martin.

„Nie, to určite nie. Veď ty sa so mnou kamarátiš už dávno a ešte si sa nenakazil. Vlastne to ani tak nie je choroba ako úraz, lebo to zapríčinil pád na zem, keď som mal dva roky. To spôsobilo chorobu, že mi pamäťové bunky rýchlejšie odumierajú. Takže je to aj choroba. Ale niekto by musel mať možno porušené bunky v mozgu, a to by musel spadnúť.“ Povedal som.

„Všetko sedí. Veď Charmander práve spadol z posledného schodu.“ Stál si za svojom Martin.

„Ale choroba je bacil. Musel by sa na Charmandera nejako dostať.“ Obhajoval som sa.

„No veď stačí aby sa napil niečoho čo si pil ty.“ Povedal Martin.

„Ale to by sa musel napiť po tom, čo spadol. Od vtedy nič nepil.“ Povedal som.

„Ale možno áno. Tá voda, čo si na mňa vylial. Možno sa z nej napil.“ Povedal Martin.

„Ale ja som z tej vody určite nepil.“ Povedal som. „Ani som na Charmandera nekýchol ani nezakašlal.“ Povedal som.

„Tak potom tu zostáva už len... pohlavný styk.“ Povedal Martin vážne a začal si ma podozrivo premeriavať.

„Šibe ti? Ja a Charmander? A kedy? Chceš povedať že kým ťa objímal, ja som ho... oplodnil?“ spýtal som sa podráždene.

„Možno že spadol už skôr.“ Povedal Martin.

„To je možné. Sťažoval sa mi, že vždy keď hodím Pokéball, v ktorom sa skrýva veľmi ho to bolí. Možno dostal otras mozgu vtedy.“ Povedal som.

„No vidíš, tak je to jasné. Nakazil si Charmandera.“ Povedal Martin.

„No dobre, je to možné, ale ja a Charmander? To už skôr s tou vodou. Vždy si nechávam na nočnom stolíku pohár vody, v noci som často smädný, možno že som tam trochu nechal a Charmander si z toho trochu glgol.“ Napadlo ma.

„Veď to je jedno.“ Povedal Martin a hodil rukou.

„To teda nie je jedno. Skús //to// robiť s Charmanderom a napi sa z vody, a uvidíš že to nie je jedno.“ Povedal som.

„Dobre. Dobre. Dobre... Ale aj tak si ho nakazil. Teraz nemôže zápasiť. Nezapamätá si, aký útok si mu prikázal.“ Povedal Martin.

„Nevadí. Ani ja si to nezapamätám.“ Povedal som.

Kým sme sa my rozprávali, Charmander si už spomenul, kto Bulbasaur je.

„Pozri, už sa spoznali.“ Povedal som.

„Naozaj. Tak, asi si ho nenakazil, asi si iba Ben prdol, takže nejako podozrivo smrdel.“ Povedal Martin a obaja sme sa zasmiali. V tom okolo mňa Charmander prešiel, kvôli jeho radosti ma jeho chvost popálil.

„Učil ma chytať hádzať Pokébally.“ Vyhŕklo zo mňa namiesto zaaukania.

„Čože?“ spýtal sa Martin, ktorý bol zaneprázdnený vetraním miestnosti a nerozumel, čo som povedal.

„Neviem prečo som to povedal. Zrazu som si spomenul. Vtedy, keď ma popálil.“ Povedal som.

„Možno kvôli tomu šoku. Zrazu si si spomenul. Vidíš? Charmander našiel liek na tvoju chorobu. Vždy, keď na niečo zabudneš, stačí aby ťa popálil.“ Povedal Martin.

„Ale takto budem mať za chvíľu celé telo spálené.“

„Tak mu povieš, aby ťa popáli iba vtedy, ak je to niečo naozaj dôležité.“ Povedal Martin.

„Mám nápad. Poďme si dať zápas. Iba taký priateľský, nie taký ako včera, keď sme podpálili mesto.“ Navrhol Martin.

„My sme podpálili mesto?“ spýtal som sa a zovrelo mi hrdlo.

„Trochu. Ale aby sme nepodpálili aj váš dom, poďme radšej zápasiť von.“ Navrhol Martin.

„Dobre. Už idem.“ Obul som si papuče a vyšiel som pred dom.

„Môžeme si dať zápas vzadu v záhrade? Nestojím o divákov.“ Navrhol Martin.

„V poriadku.“ Povedal som a zašli sme za náš dom. Záhrada nebola veľká, mala rozmery iba 4x8m, no na menší zápas stačila.

„Ben, do boja!“ prikázal Martin a poslal Pokéball s jeho Pokémonom.

„Ach jaj. Ja som zabudol. Charmander. Zostal vnútri. Len aby tam niečo nepodpálil!“ povedal som a utekal som do vnútra. Charmandera som našiel v kuchyni, ako sa napcháva cukríkmi, ktoré predo mnou mama schovala.

„Charmander, heš! Nesmieš! Fuj-to!“ kričal som na neho, no nevenoval mi nijak zvláštnu pozornosť. „Charmander! Musíš ísť zápasiť! Nesmieš sa teraz napchávať! Poď!“ prikázal som, a natrčil som mu jeho Pokéball. On ho však iba chvostom odtlačil a spokojne si tlačil veľké množstvo cukríkov do úst. „Nechceš ísť do Pokéballu?“ spýtal som sa ho. Tak to dopadnem ako Ash s Pikachu.

„No dobre teda. Nemusíš ísť do Pokéballu, ale poď zápasiť. Nerob mi hanbu!“ zvyšoval som na neho hlas, lebo jeho tvrdohlavosť začínala liezť na nervy. On si však spokojne chrúmal ďalej. Asi po piatich minútach prehovárania som ho nakoniec presvedčil, a to tak, že som mu povedal, že ak vyhrá tento zápas, môže si dať chipsy. Keď som sa už obúval, Charmander sa zatváril akoby na niečo veľmi dôležité zabudol. Rýchlo odbehol do kuchyne. Po pár sekundách čakania sa vrátil a v labkách držal balík cukríkov.

„Tak tu ste.“ Povedal Martin, keď sme sa vrátili späť.

„Charmander si nejako obľúbil moje cukríky.“ Povedal som. „Poďme teda. Charmander, plameňomet!“ zavelil som. Charmander si silno grgol, pričom mu z úst vyleteli plamene. Ben sa však stihol uhnúť.

„Ben, lianový útok!“ povedal Martin a Ben začal Charmandera omotávať lianami, ktoré mu slúžili ako tretí pár končatín. Keď sa však popálil na Charmanderovom chvoste, vzdal to.

„Charmander, škriabavý útok!“ povedal som. Charmander skočil na Bena a začal ho dosť surovo škriabať. Následne ho však zasiahli lístky, ktoré na neho poslal Ben. Charmander odletel a narazil na stenu domu. Ležal na zemi a snažil sa postaviť. Ja som však vedel, že je to márne. Po takom náraze by som sa nedokázal tak rýchlo pozviechať ani ja. Charmander vzdal vstávanie zo zeme. Bol však schopný pokračovať. V žiadnom zákonníku nie je napísané, že Pokémon musí pri súboji stáť. Môjmu Charmanderovi sa síce nechcelo vstať, no aj tak bol schopný bojovať.

„Charmander, plameňomet!“ zavelil som, a Charmander poslal na Bena konečne poriadne plamene. Ben sa síce uhol, no aj horúčava z pol metra oslabila Bena na toľko, že nemohol pokračovať v zápase. Klesol na brucho a omdlel.

„Vráť sa späť, Ben!“ povedal Martin a vrátil Bena do Pokéballu.

„Dobrý zápas.“ Povedal Martin. V tom sa Charmander začal nejako čudne správať. Začal poskakovať sem -a tam a vyzeralo, že je mu zle.

„Čo mu je?“ spýtal sa Martin.

„Zjedol veľa cukríkov. Asi potrebuje ísť na záchod.“ Len čo som to dopovedal, Charmandera obklopilo biele svetlo.

„Ty bájo! Veď on sa vyvíja! Bude z neho Charmeleon.“ Povedal Martin.

„Hneď na druhý deň? Zápasil iba dvakrát.“ Povedal som, lebo sa mi to nechcelo veriť. Obaja sme na to s úžasom pozerali, aj keď cez biele svetlo sme nič nevideli. Potom biele svetlo zmizlo a pred nami stál... „Charmander! Čo ty tu robíš? Máš byť Charmeloen!“ povedal som mu sklamane.

„Charmander sa na nás pozeral rovnako udivene, ako my na neho. Asi si myslel, že sa má niečo dôležité stať, tak sa pozrel za seba, či sa nepozeráme tam.

„Pokédex, čo sa to s Charmanderom stalo?“ spýtal som sa Pokédexu.

„Charmander sa práve vyvinul na level č.1. Takáto činnosť sa podobá na vývin o jednu úroveň vyššie. Ďalšie výviny o jeden level vyššie sa už nebudú takto zobrazovať. Takáto vec sa deje iba s levelu0. na level1.“ Povedal Pokédex.

„Planý poplach. Iba sa vyvinul o jeden level.“ Povedal Martin sklamane.

„Aj to je niečo. Poď dovnútra, Charmander.“ Povedal som a hodil som po ňom Pokéball. Vedel som, že nebude chcieť ísť dnu, ale musel som sa o to pokúsiť. Vyzeralo to, ako keby som sa ho pokúsil chytiť. Po chvíľke prestala blikať kontrolka, ktorá označovala, že Pokémon je chytený. Pristúpil som ku Pokéballu. Už som ho skoro držal v ruke, keď explodoval. Nebol to výbuch, aký urobí petarda, keď vybuchne. Výbuch ma odniesol päť metrov odkiaľ som stál.

***

Zobudil som sa v nemocnici. Ruku som mal zasadrovanú, druhú som mal v obväze, ktorý bol celý od krvi. Videl som nejako čudne. Ohmatal som si oči, a zistil som, že ľavé oko mám zaviazané. Ohmatal som si celú hlavu, a zistil som, že som celý zaviazaný v obväze. Čo sa to stalo? – pýtal som sa sám seba. Nemohol som si spomenúť, čo sa stalo. Pamätal som si na zápas s Martinom. V tom niekto vošiel do izby. Bola to zdravotná sestra.

„Čo sa stalo?“ spýtal som sa jej.

„Vybuchol Pokéball.“ Povedala sestra. „Máte návštevu. Chcete ich vidieť?“ spýtala sa sestra.

„Jasné, kludne.“ Povedal som. Sestra vyšla, a niekto vošiel. Bola to moja mama a Martin. Zvítal som sa s nimi.

„Čo sa stalo?“ spýtal som sa a nevedel som sa dočkať odpovede.

„Explodoval Pokéball. Už sme ho dali na rozbor do labáku. Presne nevedia prečo, ale bol dosť dotrieskaný. Asi vtedy sa poškodil. Hodil si na Charmandera Pokéball a on výbuch...“ povedal Martin no prerušil som ho.

„Charmander! Kde je? Je v poriadku? Čo sa stalo?“ spýtal som sa a chcel som sa posadiť, no asi som mal zlomenú nohu a mal som ju vyloženú, čo ma bolestivo vrátilo do ležatej polohy.

„Je na tom zle. Zaniesli sme ho do Pokécentra. Nemôžu ho však ošetriť, pretože sa odmietol premiestniť do Pokéballu. Nedokázali ho chytiť ani do Masterballu. Je to silný Pokémon, no mimopokéballové liečenie Pokémonov je nad ich sily.“ Povedal Martin jedným dychom.

„Musím ísť za ním.“ Navrhol som, aj keď som vedel, čo bude nasledovať.

„To teda v žiadnom prípade! Musíš sa uzdraviť. Rozprávala som so sestrou. Odporúčajú si ťa tu nechať ešte aspoň mesiac.“ Povedala mi mama.

„V žiadnom prípade. Nevydržím tu už ani sekundu.“ povedal som a začal som si odväzovať obväz. Mama ma chcela zastaviť, no obväz bol už dolu. Pravá ruka bola celá zjazvená a tiekla mi z nej krv. Veľa krvi. Nemohol som pohnúť prstami, vlastne som mal šťastie, že vôbec nejaké prsty mám. Druhá ruka bola zrejme zlomená, lebo ako som už napísal, bola v sadre. V tom do izby vošla zdravotná sestra.

„Ježišimárja! Čo si robil?“ spýtala sa sestra.

„Chcem ísť preč! Nezostanem tu mesiac! Ostatní tréneri už budú mať odznaky, keď ja len vyjdem z nemocnice. Musím ísť na cestu.“ Povedal som.

„O tom som ti chcela povedať.“ Povedala mama keď sestra išla pre nový obväz.

„Čo také?“ spýtal som sa.

Mama si vzdychla. „Určite to chceš počuť?“ spýtala sa a ja som rýchlo prikývol.

„Doktor mi povedal, že nebudeš môcť pokračovať vo výcviku. Ruku máš tak veľmi poškodenú, že by si nemohol ani chytiť Pokéball.

„Ježišimárja! Veď len vybuchol Pokéball.“ Povedal som nahnevane.

„To nebolo len tak, kamaráde. Najprv ti vybuchol pred nosom, jedna z jeho črepín ti vletela priamo do oka, potom ťa tlaková vlna vyniesla hrozne vysoko do vzduchu. Ten pád by si asi neprežil, padol si však na strechu vaše ho domu. Pod ťarchou tvojho tela sa ti rozdrvila ruka. Potom si sa zošuchol na koniec strechy, kde ti vaše ostré škridle rozbili hlavu. Nespadol si však, zachytil si sa s nohou o odkvapovú rúru. Tam sa ti zlomil členok. Nevedeli ťa dostať dolu. Museli priniesť rebrík. Na ňom ťa však neudržali, spadli a ty si si zlomil druhú nohu. Zázrak, že ešte žiješ, hovorím ti. Mňa ten výbuch zhodil na zem, a to som bol od neho asi tri metre.“ Povedal Martin. Nevedel som čo povedať. Podľa toho, čo mi práve Martin opísal som mal šťastie v nešťastí. Naozaj som mohol umrieť.

„No dobre, ale už je mi fajn. Môžem ísť.“ Povedal som.

„Nemôžeš. Máš rozdrvenú ruku, nohu, členok na nohe, rozrezané oko, dotrhanú ruku a neviem čo ešte.“ Povedal Martin.

„Ale je mi dobre. Chcem ísť preč.“ Naliehal som.

„Nemôžeš ísť von takto zabalený, veď vyzeráš ako múmia.“ Povedal Martin.

„Tak nech ma rozviažu! Mami! Nechcem tu zostať. Zober ma domov!“ povedal som.

„Peter, nemôžem. Keby sa ti potom stav zhoršil, už by ťa neprijali späť.“ Povedala mama smutne.

„Aj tak. Chcem ísť preč.“ Povedal som tvrdohlavo.

„Nie.“ Povedala mama. A tak som zostal.

***

Po mesiaci ma prepustili z nemocnice. Na oko som videl, chodiť som mohol, tak som mohol ísť. Prvé, čo som urobil, bolo že som si prišiel do nemocnice, v ktorej uzdravovali Charmandera. Keď som vošiel dnu, Charmander spal, no keď som sa ku nemu priblížil, ospalo otvoril jedno oko. Chvíľu na mňa pozeral a potom vydal tichučký zvuk: „Charm-Charmander.“

„V tom do izby vošla zdravotná sestra. „Ó, Charmander má návštevu.“ Povedala prekvapene.

„Môžem si ho zobrať?“ spýtal som sa.

„Nie. Vlastne... ale ešte nie je vyliečený.“ Povedala sestra.

„Ako dlho to ešte potrvá?“ spýtal som sa.

„To záleží od Charmandera. Keď bude takýto tvrdohlavý, môže to trvať ešte týždne. Ale ak by išiel do Pokéballu, vzhľadom k tomu, že sa tu už mesiac lieči, mohol by si si ho vyzdvihnúť už... asi už zajtra. Ale iba ak pôjde do Pokéballu.“ Povedala a odišla.

„Charmander, ja viem, že si ku Pokéballom stratil dôveru, ale musíš! Iba raz. Prosím! Potom už nikdy nebudeš musieť ísť do tých mizerných Pokéballov. Poď!“ povedal som, a natrčil som mu Pokéball. Charmander ho však chvostom odtlačil. Zhlboka som si vzdychol. Odišiel som domov. Cestou som stretol Martina, ako sa pokúša chytiť nejakú rúžovú guľu s očami. Namieril som na ňu Pokédex. „Jigglypuff. Balónik Pokémon. Tento Pokémon je napriek svojmu milučkému vzhľadu veľmi silný. Jeho útoky ako „spev“ uspia aj najtvrdšieho protivníka.“ Povedal Pokédex.

Teraz sa Ben pokúšal Jigglypuffa oslabiť listovou britvou. Jigglypuff bol síce dosť vyčerpaný, no mal ešte trochu sily. Odniekadiaľ vytiahol malú tyčku, ktorá trochu pripomínala mikrofón.

Jigglypuff do nej začal spievať. Jeho hlas bol sladký, príjemný a ... uspávajúci. Začali mi klipkať oči, nedokázal som ich udržať otvorené... klesol som na kolená a upadol som do hlbokého spánku. Posledné, čo môj mozog ešte stihol zaregistrovať, bol tvrdý pád niečoho na blízku. To bol asi Martin...

Keď som sa zobudil, ležal som na zemi. Martin spal vedľa mňa. Tvár mal bláznivo pomaľovanou čiernou zvýrazňovačkou. Vyzeralo to veľmi smiešne, začal som sa hlasno smiať. Martin sa zobudil.

„Čo sa tak smeješ? Čo to máš... namaľované na tvári?“ spýtal sa Martin a začal sa smiať.

Ja som sa smiať prestal. „Aj ja to mám na sebe namaľované?“ spýtal som sa, no nedošla mi žiadna odpoveď, iba šialený rehot. „Áno, aj ty... aj? Aj ja to mám namaľované?“ spýtal sa.

„Áno. Počuj, mali by sme ísť. Už je noc.“ Povedal som a postavil som sa.

„Kde sme?“ spýtal sa Martin.

„Neviem. Nespomínam si. Spomínam si iba na nejakú rúžovú guľu. Spievala.“ Povedal som a pokúšal som si spomenúť na viac informácii.

„No jasné. Chcel som si ju chytiť. Ben ju skoro porazil. Kde je Ben?“ spýtal sa Martin.

„Ja neviem. Nevzal si ho už späť?“ spýtal som sa, aj keď som vedel že nie. Pokéball, ktorý bol Benovým domovom bol otvorený a ležal na zemi.

„Béén!“ kričal Martin. Vrátila sa mu však iba ozvena. „Kde môže byť?“ spýtal sa Martin. „Asi utiekol. Možno nasledoval toho Pokémona.

„To pochybujem. Aj Bena musela tá pieseň uspať. Nemal ho kedy naháňať.“ Povedal som. Počas pobytu v nemocnici som iba čítal knihy. Niekedy som hral aj Gameboy a iné počítačové hry, no hlavne som čítal. Prečítal som dvanásť kníh o Pokémonoch, a jedna bola konkrétne venovaná Základnej trojke, teda Bubasaurovi, Charmanderovi a Squirtlovi. Naučil som sa rozpoznávať ich zvuky, ich útoky a rozoznávať ich stopy. Zohol som sa a začal som ohmatávať zem. Okrem mojich, Martinových a Benových stôp som nahmatal ešte stopy, ktoré patrili terénnemu autu. Stopa bola ešte čerstvá.

„Martin?“ spýtal som sa pomaly.

„Áno?“ spýtal sa Martin nervózne.

„Mám podozrenie, že Bena ukradli. Včera som to v nemocnici počul v rádiu. Hovoria si Team Rocket, alebo Raketový tím. Prepadávajú mladých trénerov a kradnú im Pokémonov.“ Povedal som. Asi päť minút sme o tom diskutovali. Martin to najprv nechcel prijať, no nakoniec som ho presvedčil. Zrazu nás prerušil slabý zvuk. Niečo šušťalo v kríkoch.

„Ben.“ povedal neisto Martin. Nebol to Ben. Bol to Jigglypuff. Asi to bol presne ten, ktorý nás uspal.

„Pokéball, leť!“ skríkol Martin a hodil po Jigglypuffovi Pokéball. Pokéball sa chvíľu triasol a hýbal, potom však z neho Jigglypuff vyskočil a rozbitý Pokéball odletel preč. Musel to byť silný Jigglypuff, lebo aj keď ho Ben oslabil, mal dosť sily na to, aby vyskočil z Pokéballu. Pravda, súboj sa odohral už najmenej pred dvoma hodinami, Jigglypuff sa už z časti zotavil.

„Dočerta!“ zagánil Martin.

„Teraz ja!“ vyhŕklo zo mňa.

„Čože? Nie! Je môj!“

„Ty si už mal šancu. Teraz ja.“ Povedal som a hodil som po Jigglypuffovi Pokéball. Pokéball sa chvíľu hýbal a triasol, no potom kontrolka na Pokéballi zhasla. Zostal som však na mieste. Aj Pokéball s Charmanderom najprv zhasol a aj tak vybuchol. Asi po pol minúte som opatrne pristúpil ku Pokéballu. Bol chladný. Žiadne stopy po nebezpečenstve. Pomaly som ho strčil do batohu.

„Dobrá trefa,“ Povedal Martin. „no teraz by sme mali ísť domov.“

„Máš pravdu.“ A išli sme domov. Keď mama prišla domov, bol som už doma.

„Ahoj. Ruka je v poriadku?“ spýtala sa.

„Áno, je. Dnes som chytil môjho prvého Pokémona.

„Bez Charmandera? A to sa dá?“ spýtala sa, no iba tak, aby to nevyzeralo že ju môj úspech nezaujíma.

„Ben ho najprv oslabil.“ Vysvetľoval som.

„Ben? A to je kto?“ spýtala sa mama znova takým nezaujímavým tónom.

„Ben? To je Martinov Pokémon. Je to Bulbasaur.“

„Aha. Super. Ja sa do tých Pokémonov aj tak veľmi nevyznám. Počuj, nekúpili by sme si Mr. Mimea. Sú to vraj dobrí pomocníci. Doma som aj tak zdržím len málo, tak by mi aspoň na tú chvíľu pomohol s upratovaním. Ty predsa doma nebudeš. Ideš na Pokémonovú cestu, nie?“ spýtala sa. Zabehlo mi, lebo som práve jedol. Keď som sa vykašľal, povedal som:

„A pustíš ma?“

„No, tréneri na ňu chodia, a ty predsa si trénerom. A ozaj, pozri sa, čo som ti kúpila. To je akože odškodné za to, že si musel tak dlho byť v nemocnici.“ Povedala a vytiahla opasok. Nebol to len hocijaký opasok. Boli na ňom malé kapsičky, do ktorých sa ukladali Pokéballi. Presne šesť kapsičiek, lebo každý tréner môže mať u seba iba šesť Pokémonov.

„Super! Takto si aspoň nemusím za každým vyberať Pokébally z batohu. Ďakujem!“ povedal som a pobozkal som ju na líce.

„To som rada, že máš z neho takú radosť. Videla som to vo výklade s Pokémoními pomôckami, a teraz je to že vraj moderné. Uf! To je už toľko hodín? Choď už spať!“ povedala mama.

***

„Čo to... ?“ spýtal som sa sám seba. Zrazu som sa mykol. No jasné. Už som si spomenul. Možno už dostali Charmandera do Pokéballu! Rýchlo som sa obliekol, a utekal som do Pokécentra. Vyliečili mi tu Jigglypuffa. Potom som rýchlo utekal do nemocnice, v ktorej mi liečili Charmandera.

„Dobrý deň. Charmander sa už rozhodol?“ spýtal som sa sestričky.

„Áno už sa rozhodol. Do Pokéballu už nikdy nepôjde. Je mi to ľúto.“ Povedala a odišla.

„Prišiel som ku nemu. Spal, no ihneď sa zobudil. „Charman-Char.“ Povedal mi ospalo. Jeho plamienok na chvoste horel veľmi slabo. Tak toto teda nie! Ak to takto pôjde ďalej, Charmander umrie. –pomyslel som si.

„Sestra! Charmander umrie! Musíte ho to toho prekliateho Pokéballu dostať!“ kričal som.

„Je mi ľúto, je veľmi slabý, ale aj tak má dosť síl na to, aby vzdoroval. Keby sme ho ešte viac oslabili, umrel by.“ Povedala smutne. „Keď by však neumrel, no šanca je malá, upadol by iba do kómy a nevadilo by mu v Pokéballi. Keď to však len trošku preženieme, je naozaj možné, že umrie. Ty sa rozodni.“

„Nebudem riskovať. Nemáte anestéziu?“

„Pre Pokémonov žiadna neexistuje. Iný spôsob, ako ho dostať do bezvedomia nepoznám.“

„Ale ja áno. Uspíme ho.“

„A ako? Nemáme anestéziu.“

„Mám Jigglypuffa. Ten ho svojim uspávajúcim spevom uspí a potom ho v Pokéballi vyliečite. Nešlo by to?“ spýtal som sa s poriadnou dávkou nádeje.

„No, nič tým nestratíme. A nápad to nie je zlý. Dobre. Skúsme to.“ Povedala.

„Jigglypuff, von!“ zavelil som, no nehodil som Pokéball, iba som s ním namieril na Charmanderovu špeciálne upravenú postieľku (bola absolútne nehorľavá). Jigglypuff sa do neho zvalil a začal si Jigglypuffovať.

„Jigglypuff, spievaj!“ povedal som a Jigglypuff začal spievať svoju sladkú pomalú pieseň. Niečo tu však nehralo. Dvere do chodby boli otvorené.

***

„Haló, Pet, si už hore?“ kričal ktosi. Otvoril som oči, no ostré svetlo, ktoré mi do nich svietilo ma prinútilo ich zatvoriť.

„Čo je? Čo sa stalo?“ spýtal som sa.

„Ten Jigglypuff uspal aj nás. Vlastne, uspal celú nemocnicu. Je tu hrozný chaos.“ Ozval sa ženský hlas. Konečne som pomaly otvoril oči. Ležal som na posteli. Zdravotná sestra stála vedľa postele.

„No, už som hore.“ Povedal som a postavil som sa. V odraze z okna, ktoré prepojovalo izbu v ktorej som sa nachádzal s chodbou, som spozoroval, že mám popísanú celú tvár. Jigglypuff si znova užil.

„Je to hrozné. Celá nemocnica zaspala. Na tri hodiny. Traja doktori dokonca zaspali pri operácii jedného Pikachu, našťastie Pikachu spal, takže si neublížil.“ Povedala sestra.

„A Charmander? Zaspal?“ spýtal som sa napäto.

„Áno, samozrejme, zaspal. Myslím, že s liečením môžeme začať. Teraz ho už len treba dostať do Pokéballu, no to je už tvoja práca. Keďže spí, nemal by to byť problém.!“

„V poriadku. Pokéball, leť!“ zakričal som a hodil som Pokéball. To som asi nemal (zakričať), lebo Charmander sa v tej chvíli zobudil a rýchlim švihom chvosta Pokéball odstrelil. Pokéball preletel cez izbu, rozbil okno a padol do chodby. Tam práve na nosítkach prevážali nejakého Raticatea, ktorého Pokéball pohltil do seba. Okolo tejto udalosti sa tam zbehlo veľa ľudí a bol tam krik.

„Ups. To bola chyba. Dobre, urobíme to ešte raz. Jigglypuff, leť!“ povedal som a hodil som Pokéball. „Strčte si do ucha vatu!“ povedal som zdravotnej sestre. Vytiahla si z vrecka vatu, a kúsok hodila aj mne. Strčil som si vatu do uší.

„Jigglypuff, spievaj!“ Jigglypuff začal spievať, no ja som ho nepočul. „(Zatvorte rýchlo dvere!)“ povedal som sestre, no asi ma nepochopila, lebo ma nepočula. Rýchlo som priskočil ku dverám a zabuchol som ich. Rozbité okno sa však ucpať nedalo. Ľudia na chodbe, a zrejme aj v celej nemocnici začali pomaly klesať na kolená. Aj Charmander sa dlho neudržal čulý. Teraz prišla moja šanca. Bez slov som po Charmanderovi hodil Pokéball. Charmander sa premenil na bielu hmotu, ktorá skočila do Pokéballu. Pokéball sa zaklapol a nehýbal sa. Asi po pol minúte som ku Pokéballu opatrne pristúpil (tento zlozvyk mi asi zostane navždy) a vzal som si ho. Nejavil žiadne podozrivé príznaky. Vytiahol som si vatu z uší. Jigglypuff už nespieval, tak som ho vzal do Pokéballu.

„Myslím, že sa môžeme pustiť do liečenia.“ Povedala. Nasledoval som ju na druhú stranu nemocnice. Cestou sme prekračovali spiacich doktorov, sestry a Pokémonov. Na zemi som našiel Pokéball, bolo som presvedčený, že je to ten čo vyletel z izby a tak som si ho vzal. Strčil som si ho do opasku a viac som nad ním nerozmýšľal. Asi po troch minútach sme došli do malej miestnosti. Okrem veľkého stroja v nej nebolo nič.

„Daj sem Charmandera.“ Povedala sestra. Podal som jej Pokéball s Charmanderom. Hodila ho do malej trubky, do ktorej sa sotva zmestil. Chvíľu bolo ticho, bolo počuť iba zvuk Pokéballu cestujúceho po trubke. Keď zvuk ustal, sestra zapla malý monitor na stene stroja.

„Takže Charmander, čo? Aký level?“

„Je iba na prvom leveli.“

„Iba jednotka? Minule sme tu mali Kadabru na 79. leveli. Vlastne jej nič nebolo, takýto silný Pokémoni sa málokedy zrania. Tento tu bol preto, lebo sa nemohol vyvinúť na Alakazama. Nakoniec sme ho prepustili. Nezistili sme, o čo išlo. No dobre, takže späť ku tvojmu Charmanderovi. Je teda na leveli jeden, čo?“ mrmlala si popod nos a ťukala čosi do dotykom ovládanej obrazovky.

„Áno. Presne tak. Level jeden.“

„Je alergický na nejaké lieky? Bral niekedy Antibiotika? Nemá problémy s jedením?“

„Alergický na lieky? To neviem, ale asi nie. Mám ho iba mesiac, no celý čas bol v nemocnici. Iba dva dni bol doma. Asi nebral žiadne lieky, keď som ho dostal, bol na leveli 0, takže sa narodil iba pár dní pred tým ako som ho dostal. Asi do vtedy nebral žiadne lieky, takže asi nebral ani Antibiotika. A problémy s jedením asi tiež nemá, už som ho videl ako zdravo jedol moje kukuričné lupienky, zemiakové chipsy, a gumené cukríky s príchuťou koly. Ale normálne jedlo u mňa ešte nejedol, takže neviem. Čo jedol u vás v nemocnici?“

„U nás jedol iba rozmixovanú stravu v koktali. No dobre. Je to samček že?“

„Áno, samček.“

„Výborne. Sorry za zdĺhavé otázky, ale bolo to dôležité. Môžeme začať liečiť.“ Povedala a ťukla na veľké 2 –rozmerné tlačítko na obrazovke. Stroj chvíľu vrčal a bzučal a potom na obrazovke začala blikať malá ikonka:

!!P R O C E S C O M P L E T E!!

„Hotovo!“ povedal som s nadšením.

„Ukáž! Naozaj. Pozrime sa na to!“ povedala a ťukla na tlačítko, ktoré zapríčinilo, že Pokéball zo stroja vypadol. Nestihol som ho zachytiť, a tak spadol na zem. Otvoril sa a Charmander z neho s radosťou vyskočil. Očividne bol vyliečený. Zdravá červená farba sa mu konečne vrátila.

„Char-Char!“ oznámil mi a vyskočil na mňa. Držal som ho na rukách. Tancoval tanec radosti a vydával pri tom bláznivé radostné zvuky.

„Gratulujem, Charmander je vyliečený. Môžeš si ho hneď teraz vziať.“ Povedala. „Nemocničné je zdarma, teda platí ho náš štát, takže ty nemusíš platiť nič. Môžeš ísť hneď teraz domov.“

„Super, vďaka. Dovidenia.“ Rozlúčil som sa. Mal som voľný celý deň. Išiel som sa s Charmanderom poprechádzať. Akurát, keď sme išli cez mesto, niekto ma oslovil:

„Hej, ty! Si tréner? Tak poď si dať zápas!“ otočil som sa. Za mnou stál asi desaťročný chlapec, v ruke držal Pokéball.

„Čože? Ja?“

„Samozrejme, že ty. Nikto iný tu nie je. Vidím, že máš Charmandera. Poď si dať zápas!“ povedal hrdinsky. Na hlave mal drahú značkovú šiltovku. Tvárilo sa ako najväčší macher sveta. Určite jedno decko s tých bohatých rodín. Rozmaznaný chlapec, ktorého otec vždy podplatí rozhodcu zápasov a tak vždy vyhrajú. Nič pre mňa –pomyslel som si.

„Nie, díki. Môj Charmander iba teraz vyšiel z nemocnice. Už je v poriadku, no iba raz v živote naozaj zápasil a oproti tvojmu Pokémonovi je moc slabý. Nechcem, aby som sa do nemocnice s Charmanderom musel vracať.“ Vyhovoril som sa, no v podstate som mal pravdu.

„Čo sa bojíš? Poď zápasiť! Nebuď srab!“ povedal vyzývavo.

„Srab? No, keď tak veľmi chceš, budem s tebou zápasiť.“

„To je už lepšie. Len škoda, že na každého musím povedať takéto tvrdé slová. Zub, do boja!“ povedal a hodil Pokéball. Vyskočil z neho Ratata menom Zub.

„Charmander, do boja!“ povedal som. Keďže bol vonku, nemusel som hádzať Pokéball. Charmander poslušne prišiel pred Ratata.

„Boj sa môže začať! Zub, násilný útok!“ zavelil chlapec. Z názvu útoku mi prešiel mráz po chrbte. Horšie však bolo prevedenie útoku. Ratata sa vrhol na Charmandera. Začal ho škriabať a kú sať. Nevyzeralo to ako normálny útok. Tento útok bol naozaj násilný. Ratata kú sal a škriabal Charmandera spôsobom, akým sa bijú dvaja psy. Hrozne vrčal a kňučal. V tom zhone sa nedalo rozoznať Charmandera od Ratata. Bolo vidieť iba rýchlo sa mihajúce farby –červenú a fialovú. Okolo brutálneho rýchleho boja sa prášil prach. Poriadna kopa prachu. Charmander nemal žiadnu šancu.

„Charmander, násilný útok!“ zavelil som aj ja, no nevedel som, či Charmander takýto útok ovláda. Charmander začal kopírovať útoky Ratata a pomaly sa dostával do vedenia. Zrazu Ratata veľmi boľavo vykríkol. Odskočil od Charmandera a na chrbte mal veľkú popáleninu. Zrejme sa dotkol Charmanderovho chvosta.

„Výborne, Charmander, a teraz škriabajúci útok!“ povedal som. Charmander sa vrhol na Ratata. Ratata sa mu však stihol uhnúť a Charmander spadol na brucho.

„Zub, prudký útok!“ zavelil chlapec. Ratata hlavou udrel Charmandera. Ten odletel dva metre ďaleko a bolestivo kňučal.

„Charmander, už len chvíľu. Použi žeravý útok!“ povedal som a zdvihol som ho zo zeme. Charmander neochotne z úst vychrlil malý plameň. „Silnejšie!“ kričal som. Charmander vychrlil trochu väčší plameň, no Ratata sa uhol a pohrýzol Charmandera so chvosta. Charmander sa prudko obrátil, pritom síce nechtiac, ale účinne popálil Ratata. „Charmander, najväčší oheň, aký vieš!“ kričal som. Charmander sa konečne odhodlal na niečo účinnejšie. Oheň, ktorý mu vyšľahol z úst načisto Ratata odrovnal. Ratata odletel a narazil na stenu budovy, ktorá bola neďaleko. V bezvedomí spadol na chrbát. Víťazoslávne som zdvihol ruku. Charmander sa zatváril nejako čudne. Zrazu akoby Charmander trochu narástol. Aj plamienok na chvoste mu horel trochu silnejšie.

„Pokédex, čo sa stalo?“ spýtal som sa Pokédexu. „Charmander sa vyvinul na level tri.“ Odpovedal Pokédex. „Wow, z levevlu jeden na tri! Tak to je už niečo.“

„Zápas sa ešte nekončí. Kakuna, do boja!“ povedal chlapec, a len čo si vzal Ratata do Pokéballu, hodil Pokéball s Kakunou. Pred nami (ja a Charmander) sa zjavila dosť veľká Kakuna.

„Charmander, škriabavý útok!“ povedal som.

„Kakuna, stvrdni!“ povedal chlapec a Charmander si na Kakune dolámal pazúriky.

„Charmander, ohnivý vír!“ zakričal som a Charmander urobil z ohňa na chvoste vír z ohňa. Vír nebol veľký, mohol mať tak 30cm, no aj to bol úspech. Vír začal pomaly opekať Kakunu, ktorá sa nemohla ani pohnúť.

„Dobre Charmander, a teraz to ukonči! Násilný útok!“ Charmander začal do Kakuny udierať všetkým, čo mal naporúdzi: kamene, konáre zo stromov, ba udieral ju aj chvostom. „Úder hlavou, Charmander!“ kričal som. Charmander sa rozbehol a z celej sily narazil do Kakuny hlavou. Kakuna bola však stvrdnutá, a tak si Charmander iba udrel hlavu. Kakuna však vyletela na strechu domu. Zošmykla sa zo strechy a padla Charmanderovi rovno na hlavu. To by ani tak nevadilo, ale Kakuna bola stvrdnutá a ťažká. Charmander okamžite omdlel.

„Dokelu. Charmander, vráť sa!“ hodil som po ňom Pokéball. Keďže Charmander bol v bezvedomí, nekládol žiaden odpor. „Jigglypuff, do boja!“ hodil som Pokéball.

„Jigglypuff, úder!“ Jigglypuff silno udrel Kakunu. Koža jej popraskala a bolestivo zavyla. Pomaly z nej koža padala a o chvíľu bol z Kakuny Beedrill. Opýtal som sa Pokédexu na Beedrilla. Odpoveď bola takáto: „Beedrill. Jedovatá včela Pokémon. Tento Pokémon je oveľa silnejší ako jeho dva predchádzajúce výviny. Dokáže veľmi rýchlo lietať a na končatinách a brušku má veľké jedovaté ostne.“

„Beedrill, zúrivý útok!“ povedal chlapec, no Beedrill nespravil nič. „Dokelu. Aké pozná Beedrill od začiatku útoky?“ spýtal sa chlapec jeho Pokédexu. „Beedrill od začiatku nepozná žiadne útoky. Musíte ho ich naučiť sami alebo pomocou technológie TM alebo HM.“

„Jigglypuff, spev!“ zakričal som, a vopchal som si do uší vatu. Môj protivník to urobil tiež, no Beedrillovi nebolo pomoci. Zaspal ešte vo vzduchu a tak spadol na zem z veľkej výšky, pričom sa poriadne doudieral. Jigglypuff trochu narástol, zrejme sa vyvinul o level vyššie.

„Gratulujem, si víťaz. Bol to dobrý boj. Aj ty ideš na cestu stať sa trénerom Pokémonov?“ spýtal sa chlapec.

„Áno, aj ja. Stala sa mi nehoda, tak som musel zostať mesiac v nemocnici. Od ostatných trénerov som dosť pozadu, ale skúsim ich dobehnúť.“

„Tak to sme dvaja. Mne sa neušiel Pokémon, tak som si ho musel chytiť sám. Už mám dvoch. Zuba a Beedrilla. Počuj, mohli by sme ísť na cestu spolu, nie? Bude to lepšie.“

„Dobrý nápad, ale musíme ísť traja, aj môj kamoš Martin pôjde so mnou, ale veď to nevadí.“

„Jasné, že nevadí. A ozaj, ja som Irry.“ Povedal Irry a podal mi ruku.

„Pet. Teší ma.“ Podal som mu aj ja ruku.

„Počkaj, veď ty si ten super tréner, ktorý vtedy porazil Loewovú. Aj jej brat vtedy zápasil. A bol tam ešte jeden chalan. To ste ich dobre odondiali! Nemali šancu. A potom ste podpálili mesto. To sa o vás stále hovorilo. Potom si zmizol.“

„No, hej. To som vtedy išiel do nemocnice. A ten druhý chalan, to je Martin.“

„Fajn. Pôjdeme do Pokécentra? Ja si tam chcem vyliečiť Pokémonov.“

„Dobrý nápad.“ Povedal som a vydali sme sa do Pokécentra. Cestou do Pokécentra sme stretli Grega. Zápasil s nejakým asi šesťročným dievčatkom. To dievča zápasilo s Metapodom, a Greg so Squirtleom. Metapod nemal žiadnu šancu, o chvíľu už ležal v bezvedomí na zemi.

„Pidgey, leť!“ skríklo dievča a hodilo druhý Pokéball.

„Squirtle, vodné delo!“ zakričal Greg. Squirtle poslal na Pidgeho poriadny prúd vody, no Pidgey sa uhol.

„Pidgey, rýchly útok!“ povedalo dievča a Pidgey sa rýchlo vrhol na Squirltea. Squirtle sa však včas zatiahol do panciera, a tak Pidgey silno hlavou narazil do panciera, ihneď omdlel.

„Vidíš? Porazil som ťa! Ó, podpaľač! Čo ty tu robíš? Znova plánuješ podpáliť mesto?“ posmieval sa mi Greg.

„Choď do kelu, Greg!“ povedal som a išiel som ďalej. Greg sa však správal ako môj tieň. Stále za mnou chodil a posmieval sa mi. Už som sa neovládol. Otočil som sa a dal som mu jednu medzi oči. Zatackal sa spadol na zem a začal revať. Rýchlo som utiekol, kým si ma nepodá jeho banda. Vbehli sme do Pokécentra.

„Zdravím, ako vám môžem pomôcť?“ spýtala sa sestra.

„Vyliečte nám Pokémonov, prosím.“ Povedal Irry a začali sme na stôl vykladať naše Pokébally. Zdravotná sestra začala naše Pokébally strkať do podobného stroja, aký mali v nemocnici. O chvíľu boli naši Pokémoni už vyliečený. Vedel som, že vonku ma čaká Gregova banda pätolizačov, ktorí si ma isto podajú. Vyšli sme von. Nemýlil som sa. Vonku ma čakalo asi desať chlapcov, všetci aspoň o rok starší odo mňa.

„Tak tu je!“ vyskočil z pomedzi nich Greg. „Zmláťte ho! Tak ako zmlátil on mňa!“

„Nikoho som nezmlátil! Iba sa nenechám ohovárať!“ obhajoval som sa. No hlboko v srdci som sa fakt bál. Gregova banda nemala v meste najlepšiu povesť. Ja sa však nenechám len tak zbiť. Mám mojich priateľov, mojich Pokémonov. A je tu aj Irry, a jeho Pokémoni. Aj keď Beedrill toho veľa nezmôže, Zub im ukáže.

„No tak! Čo je? Zbite ho!“ kričal na svojich poskokov Greg. Tí dlho neváhali a vrhli sa na nás. Prvé, čo som si uvedomil, bolo, že mi dal niekto poriadnu nakladačku pod oko.

„Char... Charmander! Do boja!“ povedal som len tak-tak, lebo som sa chystal na protiútok.

„Charmander!“ skríkol Charmander, keď sa konečne dostal z Pokéballu.

„Charmander, plameňomet!“ skríkol som, no ležalo na mne plno chalanov, pripomínalo to bitku v Rugby, takže mi asi nerozumel. Rozhodne však pochopil, že jeho pán je v ohrození, a tak na Gregovu bandu poslal poriadnu spŕšku ohňa. Ich tričká začali horieť, oni začali revať, a hádzali sa na zem v nádeji, že sa uhasia. Následne ich uhasila príjemná spŕška vody, ktorú poslal Gregov Squirtle.

„Použite Pokémonov, vy magori!“ kričal po nich Greg, ktorí sa však kvôli svojej bezpečnosti držal ďalej od boju. Gregovi poslíci začali postupne hádzať Pokébally so svojimi Pokémonmi. Boli rôzni, ohnivý, pôdny, lietajúci... Charmander nemal šancu.

„Pet! Kde si?“ kričal ku mne známy hlas. Vykukol som z pomedzi bitky, ktorú som prehrával. Kričal Martin, a bol pripravený mi pomôcť.

„Tam si! Pet, nemôžem ti pomôcť, nemám Bena. Veď mi ho vtedy ukradli!“ kričal.

„Chytaj! Prikáž mu spievať, a zapchaj si uši!“ zakričal som a hodil som Martinovi Pokéball, v ktorom bol Jigglypuff.

„Jigglypuff, spievaj!“ zakričal Martin, len čo Jigglypuff vyšiel z Pokéballu. Potom si zapchal uši. Ja som to urobil tiež, a Irrymu som naznačil, aby si ich zapchal tiež. Na chvíľu som si pustil uši, počul som, ako Jigglypuff spieva. Ležal som na zemi a zo všetkých strán do mňa kopali a udierali. Pomaly prestávali. Začínali na mňa padať a ja som nemohol dýchať. Martin a Irry ich zo mňa rýchlo odstránili. Štyria (aj s Gregom), si od nás vzali príklad a zapchali si uši. Tí nezaspali.

„Dokelu. Môj Squirtle zaspal, ale nevadí. Ešte mám... Pidgeotto! Do boja!“ zakričal Greg a hodil Pokéball. Aj jeho traja poskokovia na nás poslali Pokémonov.

„Zub, do boja!“ zakričal Irry.

„Geodude, ukáž tej malej kryse, ako sa bojuje!“ zakričal jeden z Gregových poskokov. Geodude sa vrhol na Zuba, no Zub sa efektívne uhol a Geodude spadol do blata.

„Zub, násilný útok!“ Zub sa vrhol na Geoduda, no vzhľadom k tomu, že Geodude bol kameň, Zubove škrabance a hryzance ho nijako veľmi neboleli.

„Geodude, náraz!“ zakričal Geodudov majiteľ. Geodude vyskočil nad Zuba, a privalil ho do mokrej hliny. Chvíľu po nej skákal, potom už bolo jasné, že Zub je porazený.

„Čo teraz? Viac Pokémonov nemám. Beedrill ešte žiadne útoky nepozná.“ Povedal Irry, len čo si vzal Zuba do Pokéballu.

„Ale máme. Jigglypuff, spev!“ skríkol som na Jigglypuffa, ktorí si zatiaľ spokojne pomaľovával tváre Gregových uspaných poskokov. Jigglypuff začal spievať. Samozrejme, všetci chlapci si zapchali uši.

„Geodude, zapchaj si uši, vlastne... ty žiadne nemáš. Tak proste nepočúvaj tú rúžovú guľu!“ zakričal Geodudov majiteľ. Jigglypuff prestal spievať. Nič sa nestalo. Geodude nezaspal.

„Výborne. Geodude, náraz! Ukonči to!“ zakričal majiteľ Geoduda.

„Jigglypuff, úder!“ zakričal som. Obaja Pokémoni do seba narazili. Jigglypuff uštedril Geodudovi úder malou paprčkou (výraz pre malú ruku), Geodude zase Jigglypuffa pritlačil k zemi, a začal po ňom skákať. Jigglypuff začal bolestivo nariekať. „Čo mám urobiť?“ –spýtal som sa sám seba. Pokédex –napadlo ma. Otvoril som Pokédex. Namieril som ním na Jigglypuffa. „Balónik Pokémon...“ začal Pokédex. Dostal som nápad. Bola to malá nádej, ale bola tam. Rýchlo som zaklapol Pokédex.

„Jigglypuff, nafúkni sa!“ zakričal som na nariekajúceho Jigglypuffa (nedivte sa, keby po mne skákal Geodude, necítil by som sa najlepšie).

„Jigglypuff do seba začal vsávať vzduch, za chvíľu sa nafúkol na veľkosť dosť veľkú, teda aspoň 80cm polomer. Teraz bol naozajstný balón. Geodude na neho skočil, Jigglypuff takmer praskol. Vydržal to však, a tak Geodude (akoby bol Jigglypuff trampolína) vyletel vysoko do vzduchu. Spadol na strechu domu (ktorých tam bolo neúrekom, lebo zápasili priamo v centre mesta), a zasekol sa v odkvape. Už nebol schopný bojovať. Jigglypuff povolil zovretie, vyfučal sa ako balón a začal lietať sem-a-tam. Zasekol sa na strome, keď vyfučal úplne, spadol z neho a omdlel.

„Úžasné. Geoduda sme síce porazili, ale aj náš posledný Pokémon je porazený. Čo teraz?“ spýtal som sa len tak, no nečakal som žiadnu odpoveď.

„Ja neviem. A čo Charmander?“ spýtal sa ma Irry.

„Nezapchal si uši, zaspal.“ Odpovedal som zúfalo.

„Tak to je zlé. Musíme im utiecť!“ povedal Martin. Nečakal som odpoveď. Rýchlo som sa rozutekal. Nemal som však dôvod cítiť sa ako zbabelec, lebo za chvíľu som bol posledný. Martin a Irry utekali ešte rýchlejšie, oni si totiž neniesli v rukách svojich Pokémonov (U mňa to bol Charmander). Greg s jeho poskokmi však nezaostávali.

Utekali sme cez celé mesto. Pomaly som začínal pochybovať, či som urobil dobre, keď som dal Gregovi medzi oči. Už som nevládal. Bežali sme asi tri kilometre, ja som mal v rukách Charmandera a na chrbte ťažký batoh. Zrazu som sa o niečo potkol. Spadol som na zem, odrel som si l

	Název dílu	Funkce
1	Pet	[ Zobrazit ]
	[ Zobrazit pouze seznam dílů ]