Max a jeho pokécesta

Rozruch v Pokécentre

16. Rozruch v Pokécentre

Max v behu vrazil ramenom do dverí na Pokécentre, ale s obrovským prívalom bolesti si uvedomil že dvere sú zamknuté. „Quil?“ pozrel naňho Quilava spýtavo. „Dnes asi budeme nocovať von, Quilava, majú tu zamknuté...“ povedal Max a sadol si na studenú lavičku aby počkal May. Tá dorazila v priebehu piatich minút a rovnako ako on sa „potešila“ že majú nocovať von. „Čo?! Ale naše veci... a ruksaky... všetko je dnu, a začína tu byť zima... no teda vážne, lepší čas vymknúť nás si nemohli vybrať!“ rozhorčovala sa.

Odrazu sa spoza rohu vynorila sestrička Joy a Blissey, obidve niesli po dve veľké nákupné tašky a vyjavene na nich pozerali. „Och, prepáčte, nemysleli sme si že sa vrátite tak skoro. V stredisku nikto nebol, tak sme si s Blissey povedali že sa vyberieme nakupovať, lebo sa nám skoro minul liek pre pokémonov. Dúfam teda, že ste nečakali dlho. A mimochodom, čo sa ti stalo s plecom?“ pozrela na Maxa ktorý nahnevane počúval a celý čas si pritom masíroval plece. „Skoro som si vykĺbil plece na vašich zamknutých dverách,“ vysvetlil zamračene a pokračoval v masírovaní. „Potom ti s tým niečo urobím, teraz radšej odomknem...“ odvetila sestra a vyťahovala zväzok kľúčov. „Hmm, ktorý to je...“ mrmlala si popod nos a nakoniec sa rozhodla pre veľký kovový. Zámka šťukla v všetci vošli dnu. „Och, konečne si môžem ľahnúť...“ unavene zatiahol Max a odšuchtal sa okolo pultu do svojej izby. Na pult ešte položil svojich pokémonov a Quilava poslušne vyskočil k nim. „Dobrú noc, ja sa idem vyspať...“ a široko zazíval. „Ja asi ešte zostanem hore, navečeriam sa a až potom pôjdem spať,“ rozhodla sa May a sadla si na stoličku a čakala na večeru. Pri čakaní sledovala televíziu, ktorá bola na poličke nad pultom.

„Sestra Joy! Sestra Joy!“ volal nejaký hlas. Dvere sa otvorili, a dnu sa vrútil chlapec zhruba o dva roky starší ako ona. V ruke držal Pokéball. Celý udychčaný sa zvalil na pult a pozrel na sestru. „Ide o môjho Grovyleho...“ „Daj ho teda sem. Urobím pre neho čo sa dá,“ „Ďakujem,“ a chlapec si sadol k stolu v rohu miestnosti. May vytiahla Pokédex. „Povedz mi niečo o Pokémonovi menom Grovyle,“ požiadala. Pokédex chvíľu chrapčal, a potom obrazovka celá sčernela a ozval sa Pokédex „Pokémon nie je v databáze, program potrebuje up-grade,“ Na ten zvuk sa chlapec obzrel a dlho na ňu skúmavo hľadel. Potom sa znovu uprene zahľadel na dosku stola a zrejme rozmýšľal čo je jeho Pokémonovy. May sa prebudila zo svojich myšlienkových pochodov tak, že jej pred nosom buchol o stôl podnos s jedlom, ktorý tam doniesla Blissey. Ani poriadne nevnímala čo večeria, len rozmýšľala o zaujímavom dni. Potom sa odobrala na svoju izbu. Z vedľajšej izby už počula spokojne odfukovať Maxa. Momentálne už zívajúc sa vybrala umyť do kúpeľne. Prezliekla sa a umytá sa hodila na posteľ. „Hm, zajtra si musím zistiť kto je ten chalan s tým jeho tajomným Pokémonom...“ a s touto myšlienkou zaspala.

V noci sa zobudila na to že sa jej sníval divný sen. V sne kráčala lesom, a odrazu vedľa nej v kríkoch čosi zašuchotalo. So strachom zastala, a rozmýšľala či náhodou v tomto lese nežijú Spinarakovia. Započúvala sa do ticha, ale aj keď každý zvuk sa jej zdal znásobení, nič nepočula. Odrazu sa spoza nej ozvalo zaprašťanie. Vyľakane sa obrátila a uvidela vznášajúceho sa Pokémona. „May...“ prehovoril, či vlastne v mysli začula hlas toho podivného zeleného Pokémona. Pokémonovi zeleno zažiarili oči, odrazu všetko zalialo mocné biele svetlo a May sa prebudila do temnoty vo svojej izbe v Pokécentre. „Och nie, asi mi začína šibať...“ pomyslela si len tak pre seba. „A navyše toto nebudem môcť porozprávať Maxovi, lebo ja si sny nikdy nezapamätám,“ a znovu upadla do spánku.

Ráno si skutočne nič z noci nepamätala, nuž teda vstala, umyla sa a zišla dolu na raňajky. Max sedel na lavičke so sendvičom v ruke a balil si batoh. „Ahoj, Max! To už odchádzame?“ pozdravila May. „Chcem vyraziť ešte dnes, pretože som sa od Charlieho dozvedel že cesta cez les nám potrvá minimálne dva dni“ odpovedal Max na jej otázku. „Charlie? Kto je to?“ spytovala sa znova. „Charlie je tamten chlapec. Ráno ešte kým si spala sme sa trochu rozprávali a myslím, že by sa rád vydal na cestu s nami. Čo na to povieš?“ May sa najprv pozrela do kúta a uvidela chlapca s Pokémonom menom Grovyle. „Fajn, aj tak som sa chcela o ňom čo to dozvedieť.“ povolila jeho účasť May. „Vedel si že má Pokémona Grovyleho?“ nadhodila tému.

Max jej nestihol odpovedať pretože Charlie vstal a podišiel k nim. „Ahoj Max. Eh... my sa ešte nepoznáme, ja som Charlie.“ A pozrel na May. „Ja som May. Max mi už povedal že by si rád s nami pokračoval v ceste. Och prepáč, posaď sa.“ a posunula sa na lavičke ďalej aby si Charlie mohol sadnúť. „No vidím že novinky sa šíria rýchlo... teda len ak by ste dovolili...“ nádejne sa na nich zahľadel. „Jasné že môžeš ísť s nami, určite máš zaujímavých Pokémonov. Včera som počula že máš nejakého Grovyleho, odkiaľ je ten Pokémon?“ začala vyzvedať May. „No viete, ja som zo zeme ktorá sa volá Hoenn, tam som začínal moju Pokémonovú cestu. Grovyle bol môj štartovný Pokémon, teda vlastne Treecko, ale ten sa mi vyvinul. Ďalej mám ešte Pelippera, Gardevoir, Torkoala a ešte moju Absol. Dostal som sa až do ligy, ale neporazil som šampióna.“ „Tak to teda musíš byť veľmi dobrý tréner! Čo takto dať si zápas dva – na – dva?“ navrhol Max. „Dobre, ako chceš. Ale nerátaj s tým, že vyhráš!“ podpichol ho Charlie. „Na tvojom mieste by som ma nepodceňoval. Už som vybojoval dva odznaky!“ odvrkol urazene Max „A čo má byť, ja mám dokopy jedenásť odznakov plus tri ribbony s Contestov v Hoenne“ uškrnul sa Charlie.Vyšli vonku na dvor pred pokécentrom a vrhali po sebe pohľadmi.

„Toto bude tvrdý zápas. A ja ho asi prehrám,“ pomyslel si Max ale aj tak siahol po Pokéballe. „Dobre, Pelipper, Gardevoir, vyhrajte tento zápas!“ „Dobre, ja si vyberám vás, Quilava a Pidgeotto!“ na dvor pred Pokécentrom dopadli štyri červenobiele lopty a y každej vyskočil Pokémon. Postavili sa oproti sebe a čakali na povel. Pelipper bol veľký pelikán s ešte väčším zobákom a Gardevoir zase mala na sebe akoby bielostrieborné šaty a mala na hrudi červený roh rovnakej farby ako aj oči. „Pelipper, Hydro Pump na Quilavu! Gardevoir, Psychic na Pidgeottoa!“ vydal povely Charlie. „Quilava, Swift na Pelippera! Pidgeotto, Wing Attack na Gardevoir!“ zavelil aj Max. Prvý sa spamätal Pidgeotto, prudko mávol krídlami a dve tlakové vlny vzduchu leteli na Gardevoir, ktorej tak znemožnili sústrediť sa na útok. vlny narazili Pokémona takou silou, že Gardevoir zdvihlo vysoko do vzduchu a narazila o kmeň stromu. „Gardevoir!“ skríkol Charlie. Gardevoir však už nemohla bojovať pretože bola po náraze KO. „Wow, tak takto rýchlo som ešte o nijakého Pokémona neprišiel...“ a odvolal Gardevoir späť do Pokéballu.

Pelipper si pripravoval svoj útok, ale Quilava bol rýchlejší a začal po ňom strieľať zlaté hviezdičky. Pelipper vychrlil ohromný prúd vody ale v dôsledku zavretých očí pred Quilavovým útokom netrafil. „Pidgeotto, Quilava, použite Quick Attack!“ „Pelipper, Surf!“ Maxovi Pokémoni sa rozbehli (v Pidgeottovom prípade rozlietli) na Pelippera, odrazu sa zjavili inde a Pelipperova vlna namočila akurát tak Maxa. Zozadu zasiahli Pelippera a ten sa porúčal na zem.

„Ú, hurá, vyhrali sme!!!“ kričal Max za mohutného potlesku y davu ktorý sa okolo nich zhŕkol počas zápasu. Zrazu sa odkiaľsi vynorila May aj s Quilavom a Pidgeottom zablahoželať mu. „Wow, Max, gratulujem ti k výhre! Nečakala som že vyhráš!“ „Pravdupovediac, ja som tiež vôbec nečakal výhru. Dosť ma prekvapilo že som odrovnal aspoň Gardevoir...“ začudoval sa Max. „Blahoželám ti, Max! Si veľmi dobrý, dokonca lepší ako niektorý Hoennskí leaderi! Tu je teda tvoja odmena za tento zápas.“ pochválil ho Charlie a podával mu Ultraball s peniazmi. „Ale nie, to od teba nemôžem prijať...“ povedal Max a vracal mu Ultraball s peniazmi späť. „Nie, len si to ber, inak ťa k tomu prinútim novým zápasom, a ten by som už neprehral.“ povedal a niečo v jeho hlase Maxovi vravelo že má pravdu. „Tak teda ďakujem. Fajn, Teraz si poďme po veci, nech môžeme vyraziť do Goldenrod City!“ a vošiel do Pokécentra.

Pokračovanie nabudúce...