Cesta trénera Teka

Základňa pašerákov

Ešte predtým, než sa vchod do jaskyne zatvoril, Tek s Aipomom sa tam prešmykli. Miestnosť nebola nijak veľká a čo bolo ešte zvláštnejšie, nikto v nej nebol.

„Aipom. Kde mohli zmiznúť? Veď sem vošli, nie?“ začudovane sa opýtal Tek.

„Pom,“ prisvedčil mu pokémon a rozhliadol sa dookola. Naozaj nikde nebolo ani živej duše.

„No tak, Aipom, pokús sa ich vypátrať. Musia tu byť nejaké tajné dvere, alebo niečo...“ a Tek začal chodiť okolo stien, či nejaké dvere naozaj nenájde. Keď tu sa mu pod nohami otvorila zem a on spadol na nejaké schodisko.

„Do... To je vlastne jedno. Aipom, našiel som to, poď sem. A hlavne buď potichu!“

Tek počkal na svojho pokémona a potom sa spolu vydali na koniec schodiska, kde svietilo nejaké svetlo.

Ako sa ukázalo, to svetlo pochádzalo z niekoľkých reflektoroch umiestnených na stenách nejakej veľkej miestnosti z množstvom škatúľ naskladaných ku stropu.

„Čo to má...“ Teka umlčal jeho vlastný pokémon, keď mu priložil ruku na ústa. Potom ukázal na dvoch ľudí, ktorí práve vošli do miestnosti.

Tek a Aipom sa bežali schovať za najbližší roh, aby si mohli vypočuť rozhovor neznámych.

„Takže, už sme naložili tú najnovšiu skupinu Wartortlov?“ opýtal sa jeden, ktorý bol oblečený v peknom čiernom obleku. Mál krátke, do boka česané vlasy a vyzeral ešte honosnejšie ako Ad. Druhý muž bol oblečený v bielom tričku a nohaviciach. Na tričku mal i nejaký znak, no Tek ho nedokázal rozoznať.

„Áno, pane. Sú pripravený na prevoz do Rustboro city,“ odvetil pokorne muž v bielom.

„Načo by niekto potreboval prevážať Wartortlov do Rustbora?“ premýšľal Tek.

„A čo ten Aggron? Bol s ním nejaký problém, Daft?“

„Vlastne áno, pane. Naše uspávacie šípky neprenikli cez jeho kožu. Pokúsil sa ujsť a pritom rozbil niekoľko klietok. Nakoniec sme naňho použili uspávací prášok,“ oboznámil pána v čiernom Daft.

„Dobre. Okamžite ho odošlite do Goldenrod city. Nechcem s ním žiadne ďalšie problémy,“ prikázal muž a potom i s Daftom zmizli v ďalších dverách.

Tek sa postavil a zamyslene si oblizol pery.

„Aipom, čo myslíš, čo to malo všetko znamenať?“ zamyslene sa opýtal. Jeho pokémon sa chvostom buchol po čele a potom ukázal na jednu z škatúľ. Bolo na nej napísané „ Rattata (10), Johto)“.

„No jasné, Aipom! Sú to pašeráci... a sme v kaši,“ Tek si razom uvedomil, že sa práve nachádza v sídle pašerákov pokémonov, ktorí sem môžu kedykoľvek prísť.

„,Musíme okamžite zmiznúť!“ sykol tréner.

„Ai!“ namietol Aipom a tváril sa rozhodne.

„A čo chceš robiť? Uvedomuješ si, koľko je tu nepriateľských pokémonov?“

„Pom, pom, Aipom!“ Aipom neustúpil ani o krok.

„Tak dobre, ale ako ich chceš oslobodiť... Vlastne, možno by stačilo, keby sme tvorili klietky. Pokémoni by sa rozutekali, to by spôsobilo dostatočný rozruch. My by sme sa zatiaľ vytratili a všetci by boli šťastný. A... a dokonca tu môžu byť aj pokémoni profesora Elma! Tak sa do toho pustime!“

Aipom sa šťastne rozbehol k prvej škatuli a vypustil niekoľko pokémonov.

„Poplach! Únik pokémonov v hlavnej sále! Opakujem. Útek pokémonov v hlavnej sále!“ ozval sa ženský hlas z reproduktoru.

„Aipom! Pohni sa, nemáme veľa času!“ keď to Tek dopovedal, do hlavnej sály vtrhlo niekoľko mužov a žien v bielom oblečení. Tentoraz Tek rozoznal aj ich znak. Bola to vlna valiaca sa do ľavej strany, ohraničená tmavomodrým kruhom.

Tek s Aipomom mali ešte dosť času, pretože v celej obrovskej miestnosti bolo množstvo pokémonov a tak ich nikto nespozoroval.

„Poďme Aipom, pridaj. Nemali by sme sa tu zdržiavať...“ začal Tek, ale zrazu naňho niekto zakričal, až mu po chrbte prebehli zimomriavky.

„Hej ty tam!“ zvolal hlas. Tek sa opatrne otočil. Stál za ním Daft.

„Chlapče, ty ani netušíš, do akých problémov si sa dostal. Swinub, naňho!“ z Daftovej pokélopty vyletel malý, hnedý pokémon.

„Swinub, použi snehový prach!“ Swinub sa už pripravoval na útok, keď v tom ho chvostom zasiahol obrovský pokémon. Bol celý sivý a z hlavy mu vytŕčali rohy. I v tom zmätku stihol Tek vybrať pokédex a namieril ho na pokémona.

„Žiadne informácie nie sú dostupné.“

„To je zvláštne,“ pomyslel si Tek, no vzápätí sa musel uhnúť, lebo rohatý pokémon sa zaháňal naňho. Zdá sa, že teraz pokladal za nepriateľa úplne každého v miestnosti a zúfalo sa pokúšal dostať von.

„Aipom? Aipom, kde si?“ začal Tek hľadať svojho pokémona, pričom ostatným pokémonom sa snažil vyhýbať.

„Pom!“ zakričal na neho Aipom z kopy škatúľ. Tek sa za ním snažil vydrať, no podarilo sa mu to až na tretí pokus, pretože všade navôkol bol rozruch a tak ho vždy niekto zhodil.

Konečne sedel pri Aipomovi, utrel si pot z čela a pozrel sa na dokonalý zmätok pod nimi. Každý muž a žena v bielom vyvolali svojich pokémonov, ktorí ako si Tek všimol boli väčšinou ľadoví a vodní, a snažili sa pochytať čo najväčšie množstvo divokých pokémonov.

„Tak čo, Aipom? Vidíš niekde nejakého Cyndaquila, Chikoritu, alebo Totodila? Lebo ja nie...“ zúfalo povedal a zatváril sa ešte nešťastnejšie, keď jeho pokémon pokrútil hlavou.

„Aipom,“ povedal Aipom a ukázal na východ.

„Hej, máš pravdu, mali by sme ísť. Ktovie, kedy si nás všimnú... Nechcem riskovať,“ Tek zoskočil z škatúľ nasledovaný Aipomom. Potichu prekĺzli až k dverám, aj keď si mohli dovoliť ísť hlasnejšie. Netrvalo ani chvíľu a na tvári už zacítili nočný vietor.

„Museli sme tam byť riadne dlho, však?“ nahlas rozmýšľal Tek, keď bežali smerom k lesu. Zazdalo sa mu, že ich niekto sleduje, no keď sa obzrel, nikde nikto nebol.

Keď sa dostali medzi prvé stromy, vydýchol si a sadol na zem. Aipom mu vyskočil na hlavu.

„Práve sme odhalili sídlo pašerákov pokémonov. Myslím, že máme šťastie, že sme sa dostali von. Na druhú stranu, nenašli sme pokémonov pre profesora Elma. Čo na to povieš?“ Tek sa pozrel hore na Aipoma, no ten už spal.

Tek sa usmial, položil pokémona na zem a sám si natiahol spací vak a a onedlho zaspal.