Medzi dvoma svetmi

Najrušnejší deň môjho života

Unudene som kukal von. Viezol som sa v mestskom autobuse, pri čom môj kolega Norbert Vainqueur sedel vedľa mňa. Pozrel som sa jemne doprava. Samozrejme, ten chlap tam ďalej sedí. Má blonďavé vlasy a slnečné okuliare, ale to mi môže byť teraz jedno. Ako keby ma sledoval. Nastúpil na tej istej zastávke a doteraz sa vezie, čo je zvláštne lebo väčšinou už ľudia o takom to čase vystupujú. Ja keď cestujem tak vystupujem na poslednej zastávke a to vždy sám. A teraz som si všimol aj bradatého deda ktorý sa taktiež viezol na poslednú zastávku. Norbert spozornel. Očividne sa mu to zdalo tiež podozrivé. Ani deda ani toho muža nepoznám.A vystupujú na tej istej ulici ako ja! Možno sa vám to nezdá čudné ale mne hej, lebo naša ulica je najmenšia v tejto mestskej časti. Je na nej päť domov a za ňou len jazero. Možno sa idú kúpať. Alebo sú to tí noví susedia! Neviem. Drgol som Norberta a z autobusu sme vystúpili poslední. Držali sme sa ďaleko za nimi.V tom dedo zabočil. Norbertovi som naznačil aby išiel za tým mužom, ja som sa schoval do kríkov a sledoval deda. Je to nový sused! Keď nahlas zabuchol svoje dvere, rýchlo som vyskočil a vybehol po cestičke k jeho domu, bol vzdialený asi 50 m od toho môjho. Rýchlo som pozrel na menovku. Pán Trellemway. Zaujíma ma koľko tu už je. No, uvidíme, ako si poradí Norbert, zrejme to zas pokašle. Ale teraz vás určite zaujíma prečo sa berem domov. No, babička mi volala že ju okradli, tak som zobral aj Norberta. Na políci ma chcú vyhodiť, Norberta nie. Asi lepšie vyzerá. No je pravda, že sa mu aj trochu lepšie darí... ale späť k veci. Aj mojich priateľov chcú vyhodiť.Medzi nich patrí Mike Bolivar (menovec kamaráta z detstva, všetci ho však volajú Bolivar), Ralph Quert (volajú ho len Ralph) a Raphael Arquart(všetci ho volajú Arquart). A prečo nás chcú vyhodiť? No pretože nikomu z nás sa moc v práci nedarí. Teraz ma poverili aby som našiel zlodeja. No super! To v živote nezvládnem! Mohol to byť hocikto! Aspoň premrknem tých novích susedov, lebo prídu sem a zrazu zmizne socha. No teraz už prichádza Norbert.

- Tak ako? Kto to bol? - vychrlím naňho. Aj keď predpokladám že je to...

- Nový sused. Volá sa Polynov alebo Omar, obidvaja v tom dome bývajú. Sú to umelci. Polynov je maliar z Bieloruska a ten Omar je sochár z Kataru. A ako išiel tebe výskum? Tiež je to nový sused alebo je len na návšteve?

- Musí to byť nový sused. Teda myslím. - Rozpačito som sa usmial.

- Ach jaj.. - Norbert sa poškrabal na hlave.

- Poďme k babke. - Zavelil som a vydal som sa cestou. Hneď som bol u pekného rodinného domčeku zaliatého slnkom(bolo naozaj krásne počasie). Babička nás privítala a usadila.

- Ach, viete čo mi ukradli? Sošku od toho skvelého sochára, tuším Ahmed či nejak tak sa volal..to jej jedno. Som si istá že to bol jeden z tých nových nepodarených susedov! Ten bradatý dedko by si ju určite rád vzal a ani tí dvaja mladí muži sa mi nezdajú. - Vypustila na nás.

- Ty nedôveruješ NIKOMU! - Zavrčal som. Neznášam tie reči a potom sa neovládnem.

- Čo je to za tón? - Zdvihla obočie.

- Proste ma se...hnevá že dôveruješ len Norike! - Norika je jej kamarátka s ktorou spolu klebetia každý deň.

- Prečo sa hádame keď si chceme pomôcť? - Spýtal sa múdro Norbert

- Och, pardon. Ale ja vám už o nich nemám čo povedať. Tu máte fotku môžte im ju ukázať. - Podala mi fotku kde držala sošku. Nebola zlá. Ale už som si ju viac nevšímal a vydal sa von.

- Počkajte! - Zakričala na nás babička.

- Hm? -

- Do toho opusteného domu sa nasťahuje rodinka s miminkom.Nebude rozkošné? -

- Babi...teraz máme dôležtejšie veci na pláne. - Otočil som sa a odišiel.

- Tak zoberem si tých dvoch a ty toho deda. - Zamrmlal som Norbertovi a vyrazili sme každý opačným smerom.Cestou som si spomenul na svojich kolegov, čo mi pripomenulo Mikea (kamoš čo sa musel odsťahovať) a to mi zas pripomenulo Ryana (Ten zmizol 2 dni po Mikovom odchode). Je to zvláštne. Opäť sa mi vybavila jeho tvár, vysoká postava, a veľmi zaujímavé zelené oči. Bol asi o hlavu vyšší než ja. A bol veľmi múdry, ja zas veľmi hlúpy. V škole ho všetci mali radi (eh, vlastne všetci učitelia) ale aj mňa mali všetci radi (eh, vlastne žiaci). Často premýšľam, že prečo ma zobrali na políciu, keď som všetko pokafral. Ryanovi to šlo lepšie, ale...zmizol, no nie z našich sŕdc. To vraveli aj učitelia na základke a a teraz to vravím aj ja. Veď ako by som naňho len mohol zabudnúť? Takto zamyslený som zakopol čo ma prebudilo. Ach, už som tu. Keď som sa pozrel na dom, okamžite som si začal vyčítať že som si už skôr nevšimol tú zmenu. Dom mal inú farbu. Bol bledosivej farby ktorá sa vôbec nehodila k ostatným domom a ani k tejto ulici. Na celej ulici ste si mohli všimnôť veselú záplavu farieb, počasie bolo vždy krásne. A oni majú dom doslova smutnej farby. Niektorí umelci sú naozaj nevkusní. Zazvonil som. Otvoril mi ten blonďák z autobusu. Mal asi 30 rokov aj keď môjmu odhadu nemožno moc veriť. Havajská košeľa.

Hm, nič moc ale čo očakávať od takého majiteľa domu?

- Prosím? - Spýtal sa. Hlúpy nie som. To je Polynov. Podľa prízvuku som to okamžite zistil.

- Dobrý deň. Som Taylor Lock z polície. Môžeme to vybaviť vnútri? -

- Polícia? No dobre, poď. - Neznášam keď mi tykajú lebo si myslia že nemám 18 a som na polícii len na skúšku zatiaľ. Vstúpil som do domu. Dom bol pomerne veľký, näjma obývačka dosahovala obrovských rozmerov. Bola preplnená obrazmi a sochami. No pekne.

- Prečo si ma navštívil? -

- No,mojej babke zmizla socha... - Začal som.

- Môžeš mi ju ukázať? - Prerušil ma. Podal som mu fotku. Detailne si ju prezrel a potom od údivu otvoril ústa.

- To je socha môjho kolegu Omara... - Čo? Neverím. Svet je fakt malý i keď táto obývačka nie.

- Určite? On tu nie je? - Spýtal som sa.

- Nie, ale tá socha je naisto jeho. -

- Nemohol by ju ukradnúť? - Polynov sa smutne usmial.

- Bohužiaľ asi hej. Má rád svoje sochy a keď uvidí nejakú tu svoju tak sa občas zblázni. No... - Práve ho prerušil zaujímavý tón z môjho mobilu. Norbert skončil u toho Trellemwaya.

- Prepáčte už musím ísť, majte sa. -

- No.. tak ahoj. - Vyšiel som pred dom. Čakal tam Norbert.

- Hej, poď sa mrknúť na Trellemwaya. -

- Čo ty si uňho nebol? -

- A prečo preboha? Pôjdeme k nemu spolu. Zatiaľ som si obzrel ten dom kde bude bývať ta rodina. Je odomknutý. Čudné nie? -

- Hej. Teraz poďme k bradáčovi. - Vyrazili sme k jeho domčeku. Norbert si odfúkol a zazvonil. Bradatý starček skutočne otvoril dvere a milo sa usmial.

- Želáte si? -

- Ja som váš sused, Taylor Lock a toto je môj priateľ Norbert Vainqueur. Môžeme ísť dovnútra? -

- Samozrejme, poďte dnu. - Vstúpili sme do jeho domu a usadili sa v obývačke. Trellemway nám doniesol čaj. Obidvaja sme si srkli. Až vtedy som to pochopil. Bolo už neskoro, ja aj Norbert sme zaspali. Dedko nám niečo nasypal do čaju.

**********

Zobudil som sa v tmavej obývačke. Norbert stál vedľa mňa.

- Pán Trellemway nás uspal. Ale nechápem ako nás preniesol do tohto opusteného domu. - Vychrlil som na starca pár nadávok. Vtom sa otvorili dvere. Stál v nich prekvapený Polynov.

- Čo tu robíte? - Oboril sa na nás

- To isté mám aj ja na jazyku! - Zavrčal som naňho. Bielorus sa chytil za hlavu a sadol si vedľa nás.

- Za to môže Omar. To on ukradol tú sošku do svojej zbierky. - Vtom vstal, otvoril dvere rozbehol sa preč a v behu zavolal:

- Teraz mi to došlo, uspal vás, sem vás odniesol a teraz utiekol. Poďte so mnou! - Rozbehli sme sa a Norbert zavolal na políciu pre posily. Vyšli sme na ulicu a videli ako Polynov naháňa Omara. Vtom mu po nohách skočil Bolivar. Polynov sa však nezastavil a zmizol za rohom. Keď som za ním vybehol bol tam len pohodený rám z obrazu.

***********

Omar sa priznal k činu a zatkli ho. Tvrdil že Polynov o jeho krádežiach nevedel. To on nás uspal, keď bol na návšteve u Trellemwaya tak sa schoval, starček naňho zabudol a on nám rýchlo nasypal čosi do čaju. Môj prvý úspešný prípad! No radosť ma prešla po príchode do práce.

- Ste prepustený z práce! - Povedal mi šéf. Prišli nové posily na môj,Ralphov,Bolivarov,Arquartov a Norbertov úkor. Prečo na Norbertov? Po zatknutí zmizol ako Polynov - bez stopy. Smutná skupinka vychádzala zo stanice no zrazu Arquart navrhol:

- Čo keby sme išli bývať k môjmu bratrancovi na zámok? - Súhlasili sme. Arquartov bratranec sa volá Nathan Nay a nie je taký dutý ako Arquart. Každý sme dostali vlastnú izbu. Nay vytiahol krabicu z haraburdami, ukazoval je a kto ju chcel zobral si ju. Arquart strašne chcel figúrku Pikachua a všetci sa mu smiali

- Si jak malý! Každý vie že pokémoni neexistujú! - Zvolal Bolivar s úškrnom na tvári. Ja som mal obraz s červeno-bielou loptičkou(Arquart tvrdil,že je pokéball) za ktorou bol obrys lesa. Zavesil som si ju na stenu.Všimol som sin že gombík na loptičke sa dá stlačiť. Stlačil som ho a zrazu ma obraz prehltol. Padal som,padal až kým som sa neocitol na lúke s obrazom. Zrazu ma napadol rozbesnený netvor