|
Memories... |
|
Výzva k zápasu!!! Volám sa Akemi. Už od malička som bola iná ako ostatní. Už od svojich piatich rokov neverím na Ježiška a ani na Veľkonočného Zajačika. V pokéškole som síce bývala medz najlepšími ale nemala som ani jedného kamaráta. A to preto, lebo bývam často protivná a až nadmierne sarkastická. Nikdy som nemala nikoho rada, dokonca ani pokémonov. Takmer všetci sa mi protivili, hlavne hmyzákov. Jeden z niekoľkých pokémonov, ktorćh som mala rada bola moja Mary. Inými slovami momentálne Flaaffy. Mary som ju nazvala, keď z nej bola ešte Mareep. Zoznámila som sa s ňou v jeden deň, keď som mala desať. V tú chvíľu som sa rozhodla, že sa vydám na pokécesty a dostanem sa do Johto Ligy... ------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------ "Mary! Bleskový úder päsťou!" skríkla som na svojho pokémona. Mar udrela a potom uskočila dozadu.Obrovský Gyarados, ktorý nám bránil prejsť sa ponoril pod vodnú hladinu. Mary som pohladila po hlave a vrátila ju späť do pokélopty. Mohla som ďalej plávať cez more na chrbte svojho Dewgonga. Snažili sme sa doplávať na ostrov Cianwood. Ak nepočítame tohto Gyaradosa, naša cesta bola zatiaľ fajn. Slabučký vetrík mi nadhadzoval moje bronzovohnedé vlasy. Zrazu Dewgong zneistel. "Hej, Dew, čo sa deje? Si v poriadku?" pýtala som sa ho. Vydal akśi zvuk a zrazu som trošku poskočila. Pozrela som sa na more a zistila som, že sú nejaké slné vlny. Pevne som sa chytila Dewgonga a zavrela som oči. V duchu som sa modlila. V tom okamihu do nás vrazila obrovská vlna a mňa zmiatla vlna z Dewgongovho chrbta. Ponárala som sa do vody stále hlbšie a hlbšie. Po približne troch minútach som nič nevnímala. Počula som iba Dewgongov hlas, ako niekoho volá. Pred očami sa mi zjavila niekoho silueta... ------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------ "DEW!!!" skríkla som, keď som sa v rýchlosti posadila. Zatočila sa mi hlava a okamžite ma to hodilo naspäť na lehátko. Na chvíľu som zavrela oči a nič nevnímala. Po piatich dlhých sekundách som otvorila oči a pomaly si sadla. "Dew...kde je...kde je Dew...?" pýtala som sa potichu. Zbadala som dvoch tmavovlasých chlapcov a jedno dievča s divnými oanžovými vlasmi a čudným cop´kom na boku hlavy. Chytila som toho menšieho chalana za vestu a ťahala som ho za ňu. "Ty!!! Kde je môj Dewgong?!!!!" kričala som na neho a zazerala tak, ako som vedela. On sa na mňa len vyplašene pozrel. "Hej...počkaj, nechaj ma aspoň nadýchnuť," pustila som ho, prekrížila som ruky na hrud a stále som na neho zazerala, "tvoj Dewgong je v ošetrovni. Zachránili sme vás oboch." Keď mi to povedal, ľahla som si na lehátko a poobzerala som sa. Zistila som, že ležím v Pokécentre a je tak okolo deväť hodín večer. Zrazu sa ozval akýsi divný zvuk. Samozrejme, že to bol môj žalúdok. V rýchlosti som si sadla a chytila sa za brucho. Ten vyšší chalan sa pohrabal v batohu a podal mi sušienku. Pozrela som sa na to a znechutila som sa. "Pripadám ti snáď ako pes?" moja otázka ho vyviedla z rovnováhy ale potom sa zasmial. "Prepáč, ale nič iné nemám. Sestra Joy čoskoro ošetrí tvojho pokémona a potom ju môžeme poprosiť, či nemá niečo na jedenie." "Hmph...tak fajn..." privolila som mu a vzdychla som si. Vzala som si zo zeme ruksak a spočítala som si pokélopty. Štyri. OK. Počkať! Štyri?! Kde je Mary?!!! "Mary!!!" kričala som a do očí sa mi rnuli slzy. Netrvalo dlho a preliali sas mi cez okraj viečok. "Kto?" spýtala sa tá ryšavá. "Moja Mary...kde je...?" fňukala som a hovorila cez slzy. Zrazu som zbadala Joy ako drží Mary. Vyskočila jej z rúk a rozbehla sa ku mne. Vystrela som jej ruky a ona ku mne skočila. Vložila som ju do pokélopty, vstala, vzala som si Dewgonga v pokélopte a chystala som sa odísť. "A poďakovanie?" "H? A za čo?" "Zachránili sme život tebe aj tvojej Flaaffy. Aspoň maličké vďaka by nevadilo." rýpal do mňa ten s tmavými vlasmi, ktoré vyzeali, akoby mu po nch prešla kosačka. "Ďakujem za vám záchranu Mary." povedala som a pokračovala v odchode. "Nemáš za čo. A predt´m, než odídeš...nevieš nám poradiť, kde je štadión?" zdvihl som obočie a vzdychla som si. "Dobre, dobre, dobre...berte to ako odplatu za záchranu Mary. Aj tak musím skočiť za sesterkou. Jej Ampfarosovi sa zase niečo stalo..." pokaždé ma posiela ako otroka pre nejaké kraviny. "HEEE?!!! Trénerka štadiónu je tvoje sesternica?!!!" tomu najdebilnejšiemu padla sánka. "Chceš tu na mňa hádzať tvoje ksichty alebo bojovať?" "Hm...a čo takto zahrievacie kolo pred súbojom? Otestujme kto je lepší. Či ja alebo ty." vyzval ma k zápasu? "V poriadku...ak vieš zniesť aj prehru." |