Aaronové putovanie Johtom

Team Rocket útočí !

Bola už hlboká noc a Aaron, Denny a Michael stále nenašli miesto, kde by prenocovali. Vtom Dennymu skrsla v hlave myšlienka. „Možno by nám mohol pomôcť Ralf, poďme za ním!“

Netrvalo im dlho, kým našli Ralfov dom. Tabuľa na dverách jedného z najväčších domov v Azalea town hlásala jasne – Hikerovci. A tak zazvonili. Vďaka videotelefónu pri bráne uvideli staršiu ženu. „Volám sa Mária Hikerová, čo si prajete?“ Prvý sa ozval Michael : „Dobrý večer, chceli by sme hovoriť s Ralfom.“ „Počkajte chvíľku,“ povedala pani Hikerová. Odvrátila tvár a na plné pľúca skríkla : „Raaaalfiiiiiii !“ „Čo je, mama?“ ozval sa Ralf. „Sú tu nejaký traja chlapci, chcú s tebou hovoriť.“ Videotelefón zapraskal a onedlho chlapci uvideli Ralfovu tvár. „Oh, chalani, to ste vy ? Čo tu robíte tak neskoro večer ?“ „Nemáme kde prenocovať,“ ozval sa Aaron, „nenašli by sa u vás tri voľné postele?“ „Samozrejme, že áno. Poďte ďalej.“ Ozvalo sa krátke bzuknutie a brána sa otvorila. Aaron, Denny a Michael vošli do honosného sídla Ralfovej rodiny. Vo vstupnej hale ich už čakal Ralf. „Máme pripravené všakovaké dobroty, navečeriate sa s nami ?“ spýtala sa pani Hikerová a otvorila dvere do jedálne. Pri pohľade na plný stôl všakovakých jedál, od výmyslu sveta sa chlapcom začali zbiehať slinky. Neváhali s odpoveďou ani chvíľku. O hodinku už všetci spokojne ležali v posteliach s plnými bruchami. Celú noc nerušene prespali a ráno už boli opäť na ceste do gymu v Azalea Town. Na ceste ich sprevádzal aj Ralf. Hoci sa nikdy netúžil prihlásiť do Pokémonovej ligy, chcel si na vlastné oči pozrieť gym v jeho rodnom meste. Do ticha sa ozval Aaronov hlas. „Ozaj, Ralf, čo robia tvoji rodičia, keď ste takí bohatí.?“

„Nič extra, mama vypomáha v Pokécentre a môj otec pracoval v Sliph co. Pomohol tam potlačiť útok týmu Rocket a dostal od prezidenta spoločnosti veľkú odmenu a povýšenie.“ To už však všetci stáli pred gymom. Ralf povedal chlapcom : „Moja mama vraj videla šéfa štadiónu, nie je vraj starší ako vy. Ja som prišiel domov len nedávno. Bol som pozrieť otca v Kante.Mal tam veľa práce, a tak tam musel istý čas bývať. Obyčajne pracuje tu v pobočke, no teraz to vraj bola mimoriadna situácia.“ „Poďme dovnútra, “ vyhlásil Aaron. Dvere však boli zamknuté. „Aha, je tu videofón, rovnaký máme doma,“ povedal Ralf a stlačil červené tlačítko, čím vydal signál do gymu. Zakrátko uvideli tvár šéfa miestneho gymu, Bugsiho. Ozval sa Aaron : „Dobrý deň, ja som Aaron Ketchum a prišli sme tuto s Dennym bojovať o odznak.“ „A-a- áno.“ koktavo odpovedal Bugsy. „Je nejaký neistý,“ ošepol Aaronovi Michael. V tom sa obraz na chvíľu prerušil. Ozývalo sa len šumenie a na obrazovke bolo vidno len tmavé pruhy. Zrazu obraz naskočil a nebolo na ňom vidieť Bugsiho, ale niekoho iného.Akýsi muž v čiernom povedal : „Volám sa Giovanni . Som veliteľ organizácie Team Rocket. Túto budovu držíme pod kontrolou.“ „Božemôj,“ zvolal potichu Ralf, „ten chlap sa pokúsil ovládnuť aj budovu Sliph co. Musíme ich odtiaľ vyhnať. Mám nápad, zavoláme otcovi. Ten pozná pôdorysy všetkých gymov v Johto i Kanto.“ Po krátkom telefonáte z Aaronovho PokéGearu Ralf objasňoval : „Poďte za mnou, otec mi poradil tajnú cestu do gymu.“ Pár metrov od budovy gymu bolo čosi ako jaskyňa. Chlapci do nej vošli a napravo uvideli dvere. Vstúpili dovnútra. Bola tam však tma, a preto Denny vypustil svoju Quilavu, aby im trocha posvietila. Po pár desiatkach metrov prišli k masívnym dverám, ktoré pravdepodobne už dlho nik nepoužíval. Otvorili ich a ocitli sa vo veľkej miestnosti. Pár metrov pred nimi sa im naskytol pohľad na – pravdepodobne – bol to samotný Giovanni. Strážili ho iba traja chlapi. Vyzeralo to, akoby boli jediní z Team Rocket nachádzajúci sa v meste. Chlapcov nenapadlo nič múdre, a tak sa rozhodli, že ich prekvapia. Všetci štyria sa za nimi rozbehli, no to veru nemali robiť. Vstúpili rovno do prepadliska a padli do miestnosti, ktorá nemala ani okná, ani dvere. Všetci ležali na zemi a pomaly sa zdvíhali. Ralf sa pošúchal po hlave, akoby sa pri tom páde poranil, a povedal : „Otec mi hovoril o nejakom prepadlisku...“ Chlapci naňho s úžasom hľadeli. „To je teda geniálne,“ povedal do ticha Denny. „Upokoj sa,“ chlácholil ho Michael, „mali by sme rozmýšľať, ako sa odtiaľto dostaneme, niekde tu predsa musí byť východ.“ Michael vstal a začal si obzerať vykachličkované steny. O chvíľu sa zastavil a uprene sa pozrel na kus steny pred sebou, ktorá nebola o nič väčšia ako on sám. „Myslel som si to,“ riekol a zatlačil do steny. Tá sa na údiv chlapcov poodchýlila. „Super,“ vykríkol Aaron. „Poďme odtiaľto, kým sem nepríde samotný Giovanni.“ A urobili dobre. Krátko na to, ako za sebou zatvorili tento „tajný“ východ, počuli, ako sa otvorilo prepadlisko. Niečo ako lano zasvišťalo. Potom na podlahe počuli kroky a hlas jedného z týmu Rocket. Všetci napäto počúvali. Do ticha prenikol hlas. „Šéfe, nie sú tu.“ Potom sa ozval iný hlas. „Ako to. Vravel si, že odtiaľ nie je východ.“ „Ja som žiadny nenašiel, no možno mali Abru a tá ich teleportovala.“ To asi Giovannimu stačilo, pretože tých dvoch už viac nepočuli. Chlapci išli ďalej chodbou a uvideli dvere s okienkom. Nazreli dnu. Sedelo tam plno mužov a žien odetých v bielych plášťoch. „Páni !“ Povedal potichu Aaron : „My sme objavili tajnú základňu Teamu Rocket !“ Zrazu začuli divný hlas : „Pomôžte mi, prosím!“ „Počuli ste to ?“ opýtal sa Aaron. „A čo?“ spýtal sa Denny. Aaron neodpovedal a obzrel sa dozadu. To, čo uvidel, mu vyrazilo dych. Bol to

Mew !...