Pokémon Trinity

Slávny príchod, slávny odchod

Slnko vykuklo spoza búrkových mrakov a ožiarilo krajinu, lesknúcu sa od teplého letného dažďa. Riku, ešte pred chvíľou unudene klopkajúca na okno auta, si zaclonila oči pred svetlom. Zívla, zadívala sa von. Po krátkom uvažovaní otvorila okno nechajúc nezbedný vietor priniesť so sebou vôňu ozónu a postrapatiť jej vlasy. Keď sa v diaľke sa začali vynárať strechy domov, Riku sa vyklonila z okna tak, že bol zázrak, že nevypadla z auta. Ani nie tak zázrak, ako skôr jej duchaprítomný bratranec Shigeru, ktorý ju za tričko vtiahol naspäť.

„Nevykláňaj sa tak. Teta Hikari čaká, že ťa doveziem v jednom kuse. Rád by som to aj dodržal,“ povedal vážnym tónom, no usmieval sa.

„Mama by bola len rada, keby nemusela počúvať moje večné ponosy. Aj ocko,“ Rikin entuziazmus z neznámych dôvodov vyprchal, tak len sedela a pozorovala krajinu mihajúcu sa popri aute.

„Krivdíš im. Dobre vedia, aké to pre teba musí byť, keď sa už všetci tvoji kamaráti vydali na cestu so svojimi pokémonmi a ty sedíš doma. Ver mi, snažia sa ako len môžu, aby ti nejako pomohli,“ Shigeru na chvíľu presunul svoju pozornosť od riadenia na svoju malú sesternicu. Tá sa skľúčene dívala do podlahy auta, akoby do nej pohľadom chcela vyvŕtať dieru.

„Viem... Ale pre mňa je ťažké jednoducho sa zmieriť s tým, že nepôjdem na cestu s pokémonom. Už pred štyrmi rokmi, keď Niya dostala svojho prvého pokémona, som sa rozhodla, že budem trénerkou. Že budem najlepšia. A pozri sa kde je teraz ona a kde som ja,“ zaťala ruky v päsť, do očí sa jej tisli slzy. „Ona vyhrala ligu na Krištáľových ostrovoch a ja... ja som sa ešte ani nevydala na cestu, lebo nemám ani jediného pokémona...!“

„Riku...“

To už vchádzali do mesta, tak si dievčina rýchlo poutierala slzy a tvárila sa, že sa ten rozhovor nikdy nestal. Shigeru zastavil auto pred jedným z nových rodinných domov, kde ich už čakala Rikina mama Hikari.

„Riku, Shigeru, konečne ste tu,“ privítala ich s úsmevom, pozývajúc ich dnu. „Cesta bola dobrá? Nerobila tá moja malá sneasel problémy?“ s úsmevom postrapatila vlasy svojej dcére, ktorá to neprijala s veľkým nadšením.

„Vôbec nie, bola poslušná ako growlithe,“ opätoval úsmev Shigeru.

„Idem vybrať svoje veci z auta,“ vyhlásila Riku urazene a vypochodovala von vyrovnávajúc si strapaté vlasy. Bratranec a mama šli hneď za ňou.

Riku dostala priestornú izbu na poschodí s veľkými oknami a balkónom. Zatiaľ v nej bol len nový nábytok, ale čoskoro mali prázdne police a skrine zaplniť Rikine veci. Veľký stôl zo svetlého dreva bol rezervovaný pre novučičký počítač, ktorý zapojí a spojazdní Shigeru. Ani steny neostanú dlho prázdne – zaplnia ich plagáty, obrazy a v neposlednom rade aj hodiny vždy ukazujúce o päť minút viac.

Keď už boli všetky veci úhľadne poukladané na svojom mieste, rozvalila sa Riku na svojej novučičkej veľkej posteli, zatiaľ čo sa jej mama a bratranec v obývačke na prízemí rozprávali pri šálke čaju. Upierajúc oči do stopu rozmýšľala o ničom, aby jej myšlienky pre istotou nezablúdili naspäť do New Bark Town, kde už zajtra ráno dostanú pokémonov traja noví tréneri. Nemohli sa do čerta presťahovať o deň, o dva neskôr?! Zabilo by ich to?! Zrejme áno. Riku sa rýchlo otriasla od myšlienok, ktoré sa k nej chtiac-nechtiac nakoniec dostali. Povzdychla si a prevrátila sa na bok. Nepomohlo to. V takýchto chvíľach nepomáhalo nič, na to prišla dávno. Zodvihla sa a krokom akým vyliezajú mŕtvoly z hrobu sa pobrala do obývačky.

Shigeru a Hikari boli zahĺbení do rozhovoru pri už snáď desiatej šálke čaju. Ich sústredenie nemohol narušiť ani nahlas bežiaci televízor, ani to, že ho Riku vypla.

„Idem von,“ zahlásila a chvíľu čakala na odpoveď. „Idem sa prejsť!“ zopakovala, keď ju omrzelo bezcieľne postávanie a zamierila von.

Bolo príjemné popoludnie, slnko hrialo, vône všemožných druhov kvetov sa šírili vzduchom a miesili s pokojným vánkom. Kdesi na pozadí všetkých vôní bolo ešte stále cítiť čerstvý ozón z búrky. Riku blúdila po úzkych uliciach Littleroot Town a pozorovala dianie v tomto malom mestečku. Rodinné domy boli úhľadne upravené, v záhradkách kvitli kvety, niekde sa hrali pokémoni – domáce zvieratká, inde zase pri pohári džúsu s ľadom klebetili susedia.

Skvelé. Z jedného zapadákova do druhého. Pomyslela si sarkasticky, aby sa vzápätí zachichotala a zdalo sa, že ju depresívna nálada pomaly opúšťa. Takto došla až na druhý koniec mestečka, k laboratóriu profesora Bircha. S ťažkým povzdychom sa zvrtla a vydala iným smerom. Práve sa jej nálada trošku zlepšila a ona teraz nemala chuť si ju znova kaziť. No len na malú chvíľočku si s trpkosťou pomyslela na nových trénerov a na ich nových pokémonov a jej nálada bola preč. S ďalším povzdychom sa zastavila v strede cesty a obrátila hlavu k oblohe. Slnko sa lenivo blížilo k západu, no napriek tomu jasne žiarilo a Riku si musela zacloniť oči rukou.

„Ty si tu nová, čo?“ ozval sa akýsi hlas zľava.

Riku sa strhla a pozrela tým smerom. Na schodoch jedného domu sedel chlapec s bielymi vlasmi, trochu starší než ona. Chvíľu na neho bez slova zízala, potom prikývla. Chlapec sa postavil a podišiel k nej.

„Ja som Kurayami Ryo, teší ma,“ povedal s úsmevom a podal jej ruku.

„Meiou Riku,“ Riku opätovala úsmev, keď si podali ruky.

„Tak, čo ťa privádza do týchto končín?“

„Ani nie tak čo, ale kto. Ocko dostal prácu v Rustboro City, tak sme sa všetci presťahovali do Hoennu.“

„Keď dostal prácu v Rustbore, prečo bývate tu, na kraji sveta?“

Riku pokrčila plecami: „Je to tu najlacnejšie.“

„Asi máš pravdu,“ povzdychol si Ryo, no než stihol ešte niečo povedať, prerušila ho Riku: „Ako dlho tu už bývaš ty?“

„Od narodenia. Nudu tohto mestečka si užívam už pekných pár rokov.“

„Veď si aspoň bol na cestách so svojim pokémonom... alebo nie?“

Ryo pokrútil hlavou: „Nebol som nikde. Nedostal som pokémona.“

„Ani ja.“ Ryo sa na ňu začudovane pozrel a ona sa slabo usmiala.

„Meiou-chan?“ ozval sa Ryo po chvíli ticha.

„Hm?“

„Počul som, že profesor Cane bude zajtra rozdávať pokémonov tým, ktorý ešte žiadneho nemajú. Pôvodne som tam nechcel ísť, lebo mi to prišlo trápne a hm, okrem iného, je profesor Cane riadny čudák. Dokonca aj ostatní profesori sa mu vyhýbajú.“

„A myslíš že keď pôjdem aj ja, bude ten profesor menší čudák?“ zasmiala sa Riku, ja keď presne vedela, čo Ryo myslel.

„Čo ty vieš? Možné to je,“ opätoval jej úsmev a vykročil smerom k okraju mestečka. Riku ho nasledovala.

„Nevieš náhodou, aký pokémoni budú na výber?“ prerušila Riku ticho.

„Profesor vždy ponúka jedného z každého regiónu. Teraz to myslím bude squirtle, chikorita a torchik.“

„Aha. A ty si sa už pre nejakého rozhodol?“

„Zatiaľ nie, vôbec som o tom nerozmýšľal, keďže som ani neplánoval ísť. A do zajtra mám ešte čas.“

Po chvíli chôdze, keď opustili Littleroot, dorazili na neveľký kopec posiaty kvetmi. Ryo sa vyvalil do čerstvej zelenej trávy vyhriatej od slnka, ktoré už začínalo zapadať. Riku si sadla vedľa neho.

„Kurayami-kun? Môžem sa ťa na niečo spýtať?“

„Pýtaj sa.“

„Ako to, že si nedostal pokémona?“

„Je to... zložité,“ odvetil po chvíli nepríjemného ticha, „môj strýko je profesor Birch, takže si mnohí myslia, že by som od neho mal dostať pokémona medzi prvými. To vôbec nie je pravda. Vždy uprednostňuje ostatných, pretože, ako vraví, “rodina môže počkať“. Ale svojmu synovi dal minulého roku pokémona ako prvému a ešte predtým aj mojej sestre. Len mne sa vyhýba. Dokonca ani nechodí na návštevu, keď vie, že som doma.“ Riku na neho začudovane pozrela.

„Myslím, že ma neznáša,“ pokračoval, „pretože moja mama, jeho sestra, zomrela krátko potom, čo som sa narodil. Doktori povedali, že bola po pôrode príliš slabá.“

„To mi je ľúto. Ale podľa mňa mu to nedáva dôvod, aby z toho obviňoval teba.“

Ryo len pokrčil plecami, potom sa pozrel na Riku: „Čo ty? Prečo nemáš pokémona ty?“

„Kvôli ockovej práci sa stále sťahujeme. Takmer vždy práve vtedy, keď sa majú rozdávať pokémoni začínajúcim trénerom. Len v New Bark Town sme sa zdržali dva roky. Ale vtedy som bola chorá a ležala som v nemocnici, takže som sa zase k žiadnemu pokémonovi nedostala. A teraz sme tu.“

Ryo len prikývol a obrátil pohľad k oblohe, ktorá na západe hrala všetkými odtieňmi červenej a ružovej. Ešte aj oblaky naberali svetlofialovú farbu, takže všetko vyzeralo ako z rozprávky. Riku sa chvíľu uchvátene dívala na západ slnka, zrazu sa ale strhla a chvatne vstala.

„Musím ísť, mama si už iste robí starosti!“ Už-už sa chcela rozbehnúť naspäť, keď ju zastavil Ryo: „Pôjdem s tebou, aspoň zistím kde bývaš. Zajtra ráno by som mohol po teba prísť a spolu pôjdeme za profesorom Caneom.“ Postavil sa a oprášil od trávy. „Tak, čo povieš?“

„To je od teba milé, Kurayami-kun,“ usmiala sa naňho Riku.

„Môžeš ma volať Ryo,“ opätoval jej úsmev a vykročil smerom k mestu.

„A ty ma môžeš volať Riku.“

Takto spoločne došli až k Rikinmu domu, rozprávajúc sa o všeličom možnom. Rozlúčili sa a Ryo sľúbil že po ňu príde ráno okolo pol šiestej, pretože do Deep Forest Village kde býva profesor Cane je to dobrý kus cesty.

Doma Riku rozpovedala mame všetko čo stihla za ten krátky čas zažiť a aj to, že s Ryom plánujú ísť za profesorom Caneom, ktorý by im mohol dať pokémonov. Samozrejme vynechala časť o tom, že profesor je poriadny čudák. No i napriek tomu bola Meiou Hikari stále ešte trošku skeptická. Nechcela však dcére pokaziť radosť, preto jej dovolila ráno ísť s Ryom za podmienky, že si na cestu vezme mapu, mobil a samozrejme aj jedlo a pitie. Riku chvatne súhlasila so všetkým a dala sa do príprav. Okolo desiatej večer vyčerpane klesla do svojej novej postele a zaspala.

Ráno sa zobudila ešte predtým, ako jej zazvonil budík. Po obvyklej rannej toalete ešte raz skontrolovala všetky veci a zbehla dolu do kuchyne na raňajky. Čakali ju toasty s džemom a pomarančový džús. S chuťou sa pustila do jedla, zatiaľ čo jej mama spala za stolom. Chvíľu po tom, čo dojedla sa ozval zvonček pri dverách, tak len rýchlo schmatla malý vak s pobalenými vecami, dala spiacej mame pusu na líce a vybehla von. Tam ju už čakal Ryo.

„Ohayou gozaimasu Ryo-kun!“ zazubila sa od ucha k uchu.

„Ohayou gozaimasu, Riku-chan. Tak čo, ideme?“

„Uhm,“ prikývla Riku a obaja sa pustili na cestu do Deep Forest Village.

Dobre, táto kapitolka bola (doosť) dlhá, ostatné budú (ako sa poznám) pravdepodobne kratšie. Napriek tomu dúfam, že sa vám páčila a že si prečítate aj ďalšie. ^_^