Pokémon Trinity

Na ceste za snom

Cesta ubiehala rýchlo a napriek tomu, že obaja vstávali skôr než obvykle, necítili únavu. Išli niekoľkými skratkami cez les, ktoré našli podľa vyšliapaných cestičiek a tiež cez veľké lúky s vysokou trávou, kde videli, ako od nich odbiehajú vystrašené malé pokémončatá. Keď slnko vystúpilo trochu vyššie, urobili si prestávku.

„Myslíš, že príde ešte niekto okrem nás?“

„Nemám ani potuchy. Aj keď myslím, že detí, ktoré ešte nemajú pokémona je dosť, je málo pravdepodobné, že prídu práve k profesorovi Caneovi,“ odvetil Ryo a odhryzol si zo sendviča.

„Hmmm... Ten profesor musí mať naozaj zlú povesť,“ Riku zodvihla svoju fľašu s vodou proti slnku a zadívala sa na farby hrajúce vo vnútri, „všetko čo o ňom viem mám od teba, ale aj tak si nemyslím, že to je zlý človek. Urobím si na neho názor, keď ho stretnem.“

„Ako myslíš...“

„Hm?“ Riku odtrhla pohľad od dúhových svetielok vo fľaši.

„Ideme?“

Okolo ôsmej už v diaľke zazreli malé drevené domčeky Deep Forest Village. Asi v polovici cesty už neodolali a dali si malé preteky k dedine. Prvý dobehol Ryo, Riku bola hneď za ním. Zadychčaní si so smiechom sadli na zem a chvíľku oddychovali. Hneď ako sa trochu pozbierali si zobrali na mušku miestnych obyvateľov a pýtali sa na profesora Canea. Ten, podľa toho čo sa dozvedeli, býval na konci dediny a ešte o kúsok ďalej mal provizórne laboratórium. Najskôr zamierili k jeho domu, kde im otvorila príjemná mladá slečna, ktorá sa predstavila ako Jeanne Rosenkranz. Od nej sa dozvedeli, že profesor už skoro ráno odišiel do laboratória a až do deviatej má neodkladnú prácu. Riku a Ryo teda šli čakať k laboratóriu, až profesor skončí.

Na schodoch pred dverami do laboratória našli sedieť asi šestnásťročné dievča s hustou blond hrivou. Opierala sa o zábradlie na schodoch a vyzerala ospalo. Začudovane sa pozrela na prichádzajúci pár.

„Čo tu robíte?“ opýtala sa, ani sa neunúvala vstať.

„Prišli sme si k profesorovi Caneovi po pokémonov,“ odvetil Ryo.

„V tom prípade som vaša konkurencia,“ usmiala sa blondínka a postavila sa. Bola vyššia, ako sa na prvý pohľad zdalo a mala štíhlu atletickú postavu. „Nonaka Arisu. Hajimimashite.“

„Meiou Riku.“

„Kurayami Ryo.“ Obaja sa naraz zlomili v úklone.

„Takže vy ste si prišli po pokémonov, hm?“ zamumlala Arisu viac pre seba ako pre nich a znovu si sadla na schody. Jej dvaja spoločníci len nemo prikývli a tiež sa posadili. „Dopredu vás teda varujem – torchic je môj. Zbožňujem lietajúcich pokémonov a aj keď torchic nie je práve môj najobľúbenejší, je lepší ako nič.“ Jej pohľad prezrádzal, že to myslela smrteľne vážne a že si v žiadnom prípade nedá uchmatnúť jediného lietajúceho pokémona z trojice nejakým faganom. Riku si len bezmocne povzdychla a pozrela na Rya. Ten sa Arisiným výstupom nedal vyviesť z miery. Aj ty si chcel torchica, Ryo...? zamyslene obrátila svoju pozornosť na dvere do laboratória.

Len po pár minútach čakania sa dvere otvorili a objavil sa v nich vysoký muž okolo tridsiatky s krátkymi hnedými vlasmi a okuliarmi, oblečený v rifliach, košeli a dlhom bielom plášti. Profesor Arik Cane. Pohľady všetkých troch čakajúcich sa obrátili na neho.

„Vás tu ale je,“ rozpačito sa usmial a pozval ich ďalej.

Trojica zostala prekvapene stáť vo dverách a premeriavala si laboratórium. Pravdu povediac očakávali čosi ako úkryt doktora Frankensteina, všade plno záhadných vecí, kusy tela naložené v liehu a vystavené na policiach, iskriace prístroje a strašidelné prítmie. Namiesto toho sa však dostali do dobre presvetlenej miestnosti s niekoľkými stolmi, na ktorých boli porozkladané papiere, laboratórne prístroje, počítače alebo rozličné haraburdie. V miernom vánku, ktorý sa dovnútra dostal cez otvorené okno štrngali zvončeky a povievali farebné prívesky povešané na rámoch okien alebo pri strope. Police sa prehýbali pod hrubými vedeckými knihami, dva biele telefóny zavesené na stene boli popísané rôznymi číslami a poznámkami.

„No tak, nestojte tam ako soľné stĺpy,“ zasmial sa profesor, „poďte ďalej.“ Trio sa konečne prebralo z prekvapenia a podišlo do stredu miestnosti, kde pri stole pokrytom hromadou všeličoho možného stál profesor.

„Na úvod mám pre vás jednu správu, neviem či ju mám zaradiť medzi dobré alebo zlé, ale situácia je takáto – bol problém s pokémonmi, ktorých som dnes mal odovzdávať. Prišli mi iba chikorita a torchic, so sqirtlom sa niekde na ceste vyskytol problém,“ zadíval sa na tri pohľady plné očakávania, „ale nebojte sa, mám náhradu. Podarilo sa mi zohnať pidgey ako náhradu za squirtla.“ Profesor sa začal prehrabávať v haraburdí na stole a vytiahol odtiaľ tri pokébally. „Tak, môžete si vybrať.“

Arisu sa ihneď ujala iniciatívy, presne ako sľubovala ešte pred vstupom do laboratória. So žiariacimi očami podišla k profesorovi. „Vyberám si pidgey,“ povedala s úsmevom, ktorý sa ešte rozšíril, keď dostala do ruky pokéball. Okrem toho od profesora dostala aj najnovšiu verziu pokédexu, malú lekárničku s potrebami pre pokémonov a škatuľku s pokéballmi. Hneď ako mala všetky formality za sebou, vypustila svojho prvého pokémona, ktorý hneď začal veselo krúžiť okolo svojej novej majiteľky. Arisu sa rozhodla vyskúšať pokédex a vyvolala na ňom dáta o svojom pokémonovi. ‘Pidgey, pokémon typu normal/flying; level 5; samec,’ spustil pokédex pohotovo, pričom na obrazovke vypísal ďalšie údaje.

„Výborne,“ pousmiala sa Arisu otočiac sa na pidgeyho, „budeš sa volať Kaze.“ Pidgey len zahrkútal a sadol si svojej majiteľke na rameno.

„Tak, ďalší,“ pokračoval profesor. Ryo sa pozrel na Riku, no tá mu naznačila, nech ide on.

„Vyberám si chikoritu,“ zahlásil Ryo, keď podišiel k profesorovi. Tak ako aj Arisu dostal pokédex, poké-lekárničku a pokébally. Svojmu novému pokémonskému spoločníkovi dal meno Venom.

Takto ostávala už len Riku. „Vyzerá to tak, že si domov ponesieš torchica,“ povedal profesor a vypustil ho von. Malé oranžové kuriatko sa otriaslo a zvedavo pokukovalo po Riku. Tá ho vzala vo náručia a pohladkala po hlavičke, na čo ohnivé pokémonča spokojne zapískalo. Jeho nová trénerka ho nepustila z rúk, kým od profesora nedostala všetky veci. Vďaka pokédexu sa dozvedela, že jej malý torchic je samička a dala jej meno Dranzer.

Profesor dal všetkým na cestu pár užitočných, neužitočných a aj úplne zbytočných rád; ako napríklad že proti upírom sa najlepšie ubránia striebrom alebo slnečným svetlom, či že démoni vôbec nemusia byť zlí, len ich netreba provokovať. Na schodoch k laboratóriu sa s nimi rýchlo rozlúčil a zamieril dnu, odkiaľ sa ozvalo vyzváňanie telefónu.

Trio sa z chuti zasmialo, no ich dobrú náladu prerušilo povýšenecké „ts“. Pôvodcom tohto zvuku bola štíhla dievčina s krátkymi hnedými vlasmi oblečená v tmavozelenom, so sceptilom po boku. Na trojicu vrhla opovržlivý pohľad.

„Čo tu chceš Kirai?“ zamračil sa Ryo.

„Ocko mi povedal kde si,“ uškrnula sa, „tak som sa na vás úbožiakov prišla pozrieť.“ Premerala si všetkých troch, potom sa znova zamerala na Rya a Venoma zaveseného na jeho pleci. „Ach, takže ty si si vybral chikoritu braček? Aké úbohé. A keď som si ja vybrala treecka povedal si, že ty by si ho nechcel, ani keby bol jediný na výber. Teraz máš sám trávového pokémona... zmenil si snáď názor?“ So zlým úsmevom čakala na odpoveď.

„Vôbec nie. Chikorita je oveľa milšia ako treecko, aj keď sú to obaja trávový pokémoni,“ Ryo vyzeral byť pokojnejší ako v skutočnosti bol, keď zabodával nevraživé pohľady do svojej staršej sestry.

„Ach. Tvoja naivita nepozná hraníc,“ poznamenala uštipačne a zadívala sa na dievčatá, doposiaľ len nemo pozorujúce ich výmenu názorov. „Aj kamarátky si si vybral výborné. Naničhodné ako ty,“ zasmiala sa tak, až z toho behal mráz po chrbte a otočila sa na odchod. „Adieu,“ zamávala naposledy a skôr než stihli zareagovať bola aj so sceptilom v pätách o riadny kus ďalej.

„Kto to bol?“ spýtala sa Arisu s pohľadom obráteným na zmenšujúce sa postavy v diaľke a znechuteným výrazom v tvári.

„Moja sestra Kirai.“

„To je vždy taká príjemná?“

„Bohužial,“ povzdychol si Ryo, „a teraz naviac nebude vedieť zniesť to, že som konečne dostal pokémona.“

„Ach, nič si z toho nerob. Máš nás a svojho pokémona, čo viac môžeš chcieť?“ usmiali sa Arisu a Riku. Ryo ich úsmev trochu neisto opätoval a všetci traja sa vydali naspäť do Deep Forest Village.

–Crrrn, crrrn, crrrn!!!– neodbytné zvonenie telefónu sa rozliehalo miestnosťou.

„Áno, áno, už idem,“ zavrčal profesor Cane a pomedzi stoly sa predral k počmáranému telefónu visiacemu na stene. „Moshi moshi,“ ohlásil sa do slúchadla.

„To som ja, Cane-san,“ ozvalo sa na druhom konci linky.

„Jeanne? Deje sa snáď niečo?“

„Hm. Ako sa to vezme,“ jej hlas znel neobvykle vážne, „je tu Arcanum-sama a Kirika-san.“ Odpoveďou jej bolo len ticho. „Cane-san...? Prišli za tebou. Pošlem ich do laboratória, dobre?“ Opäť nič. „Cane-san?“ Po chvíli čakania bolo počuť ťažký povzdych a akési neurčité zamumlanie. Na to sa ozvalo tiché „klik“ nasledované monotónnym pípaním telefónu.

Modrú oblohu zastreli ťažké šedé mračná a slnečné lúče sa len s ťažkosťami predierali cez hustnúcu sivú masu. Za niekoľko okamihov sa na zem znieslo prvých pár kvapiek. A po nich ďalšie a ďalšie, až kým neplakalo celé šíre nebo.

Napriek tomu však akási postava stála vonku, chrbtom opretá o dvere do laboratória profesora Canea a fascinovane pozorovala dážď. Vôbec jej nevadilo, že má až na kožu premočené šaty a dlhé vlasy sa jej lepia na tvár a krk. Len tak stála a pozorovala nekonečnú diaľku.

Vo vnútri sa však profesor Cane tváril, akoby opršalo jeho. Mladá žena stála bez slova vedľa neho a čakala, kým si plne uvedomí jej správu.

„Kirika...“ jeho hlas bol tichý a smutný, no ešte smutnejšie sa zdali byť jeho oči, keď sa na ňu dlho zadíval. „Tento svet je taký krehký,“ povzdychol si, „čo sa s ním len stane...?“

„To neviem, Cane-san. Ale bojím sa...“ zvláštny tieň ženy s dlhými zakrivenými rohmi črtajúci sa na stene zvesil hlavu, „bojím sa, že sa to neskončí dobre...“

A/N alebo niekoľko slov od autorky::

Nja, už sa nám aj v príbehu pekne začína niečo kryštalizovať... Nemyslíte si, že je to priskoro? XD Tak či tak ďalšie „kryštalizovanie“ príbehu a okolností nechám na starosti svojim múzam. ^_~