.

... a ísť za svojim snom

Zodvihnúť hlavu, pozrieť do diaľky a ísť za svojim snom ...

Vstávať pred šiestou ráno je horor. Ako by som ale pomenoval vstávanie o šiestej ráno, s vidinou raňajok v miestnej jedálni, neviem ani sám. Izbu som chcel mať celú pre seba, ale tak to nešlo. Nedostatok miesta, či čo. A tak mi pridelili Martina. Je to epileptik, nik s ním nechcel byť. Ja som si už zvykol. Mám pri posteli dokonca takú srandovnú injekciu, ktorú mu mám pichnúť, ak by pri jednom z jeho záchvatov nebol nik na chodbe, ale neviem či by som to urobil. Už dlho som zvedavý, čo by sa stalo, keby nikto ten jeho záchvat nepotlačil.

Sprcha, tričko, nohavice, odznak. Zelený oddiel. Už len pól roka do konca ... Zodvihnúť hlavu ...

Chlieb a cesnaková nátierka. Znova. Je to jediná cestanková nátierka, ktorá nechutí po cesnakoch. Nikto ju nechce jesť. Ja som si už zvykol ...

„Takže pánovi Okkersovi sa znovu nechce na tréning, všakveru?“

Odpovedal som kyslým úsmevom. Ja som ináč veľmi rád, že nám Boh dal možnosť aj kyslého úsmevu. Kyslý úsmev je fajn ... Povie viac než obyčajný, každý si z neho vezme to, čo potrebuje. Mám to rád ... Aj Boha mám rád, ale toho má rád každý ...

„Nie, ja som presunutý až na ôsmu, dneska ráno trénujú mladí, dostali vraj Nidoranov, či čo ...“

Ja som dostal na začiatok Metapoda. Všetci sa mi smiali. Aj ja som sa smial, lúskal som ním arašídy. Ten Metapod sa mi ani nevyvinul. Po mesiaci mi ho zabavili, dostal som Oddisha. S tým ma to až tak nebavilo, orechy sa ním rozbíjali ťažko. Už dlho ľutujem, že som sa dal ku zeleným ... Ale odznačiky máme ozaj pekné.

„Vidíte Okkers, tak prečo tam nejdete a nepriučíte sa voľačo? Súboje Nidoranov vám môžu priniesť veľa užitočných poznatkov“ „Ale ja mám už málo kreditov, pán učiteľ. Keby som si ich minul na bielych, nemohol by som sa ísť dnes pozrieť na modrých, tam majú súboj v bazéne tretiaci, to môže byť super...“ „Milý Okkers. Ak sa ihneď nepôjdete pozerať na tých idiotských Nidoranov, tak budete týždeň triediť pohánku v kuchyni, rozumieme si?“ „Áno pán učiteľ, idem pán učiteľ“ ...

Neznášam práce v kuchyni ...

... Neznášam Nidoranov ... Sú tak strašne nudní ... Keď sa odtiaľto dostanem, tak si ako prvého určite vyberiem vodného. Sú zlatí, všetci. Majú niečo do seba. Vieš, čistota a tak. Nie všetci to chápu, ale ty určite áno, však vidím, že ani ty by si nechcel Nidorana.

„Nidoran, náraz!“ „Aj ty Nidoran, tiež náraz“ ... Aké poučné. Možno som mal vstať o desať minút skôr.

„Na nádvorí bola vcelku zima. Asi som sa mal lepšie obliecť, ale kto to mal vedieť? Nie je to moja chyba. Poobede bude teplejšie. Ale poobede sa už na nádvorie vychádzať nesmie. Ešte že už za pár mesiacov odídem...

„Dneska máme súboj, Kelan, tešíš sa?“

Stillmana nemám moc v láske. Je afektovaný. A podľa mňa aj hlúpy. Ale tréner to zlý nie je. Ešte som ho neporazil, i keď som sa pri ňom vlastne ani nikdy moc nesnažil.

„Ani som nevedel, nepozeral som sa na rozpis, som dúfal že mám voľno“ „Bohužiaľ, šéfe, dneska ťa zase zosmiešnim. O štvrtej v šestke, sa teším. A dones si niečo lepšie než minule, nech to trvá trošku dlhšie, kamoško, okej?“

Zasmial sa. Nemám rád ľudí, čo sa smejú bez dôvodu. Stillmana nemám moc v láske. Zase si proti nemu dnes vezmem Chikoritu. Aj ona je hlúpa, takže sa to tak nejak vyváži. A ani ju nemám rád, strašne piští. Ľutujem, že som sa dal ku zeleným ...

Polievka zeleninová. Dukátové buchtičky. Čaj. Zas som sa nenajedol. Asi Martinovi ukradnem niečo z jeho porcie, jemu určite nedonesú buchtičky. A ak hej, aj tak mu ich ukradnem.

„Kely, čo kreslíš?“

Amy je fajn. Akože v tvári dosť škaredá, ale inak fajn. Nepretvaruje sa, nerobí zo seba paničku. Ale je škaredá. Z toho sa však dá vyrásť, keď ju stretnem o pár rokov, možno sa mi bude páčiť. A možno nie. Asi nie. Aj tak ju nestretnem.

„Ach, čau ... Mala to byť akože panoráma mesta. Vieš, toto sú akože továrenské komíny, ale príliš mi to nevyšlo, asi to prerobím“. „Náhodou, mne sa to páči. Ja kresliť vôbec neviem“ „Viem že nevieš ...“ Naozaj nevedela.

„Z teba nikdy nič nebude Okkers, rodičia sa za teba musia hanbiť“ „Bude, pán učiteľ. Hanbia sa“ „A majú prečo. Päť razy si prehral. Neviem, aký trest ti už vymyslieť. Na trenažéri si včera bol? „Áno pán učiteľ“ „Splnil si limit?“ „Áno pán učiteľ“ „Aspoň to. Dneska máš zápočtovku s niekym z fialových, že?“ „So Stillmanom zo štvrtého ročníku pán učiteľ“ „Musíš ho poraziť Okkers, veríme ti. Si dobrý tréner.“ „Áno pán učiteľ“. Naozaj som dobrý tréner...

Keby si si mal vybrať ty, išiel by si ku zeleným? Hovorí sa, že je to skôr pre dievčatá. Asi je to pravda. Teraz by som už nešiel ku zeleným. Ale zelený majú aspoň vcelku dobrých učiteľov...

Keby som si mal vybrať znovu, asi by som išiel znova ku zeleným...

„Veľa šťastia Kelan, prídem sa na teba pozrieť. Dotiahnem aj brata. Stavila som dneska dva kredity na teba, takže nesklam, u Torryho máš vysoký kurz!“ Zasmiala sa. „Nesklamem“ ...

Táto akadémia je hlúpa. Neviem, načo sem chodí toľko ľudí, mne to nič nedáva, nič ma to neučí. Iba to, že si už viac vážim maminých palaciniek s dedkovým džemom. Urobiť dobrý džem nie je ľahké. To nie je taký, aký sa dá kúpiť v obchodoch, ale taký iný. S kúskami ovocia a tak ...

V izbe boli zatiahnuté závesy, Martin spal, zle dýchal. On spí stále. Buchtičky mu nepriniesli. Nepriniesli mu vôbec nič. Táto akadémia je hlúpa ...

Vyšiel som na balkón. Balkón je tou najlepšou vecou, čo tu je. Pozerám sa odtiaľto často. Tak často, že určite odtiaľto raz uvidím nejakého legendárneho Pokémona. Moltresa a tak... Moltres je vcelku pekný. Chcel by som Moltresa.

Som tu už sedem hodín. Zvláštne, že ma nikto nehľadá, keď som nenastúpil na zápas. Asi som nikomu nechýbal. Tessa kvôli mne prehrala dva kredity. Tak nech. Martin už dýcha úplne normálne.

Mám rád hviezdy, sú vcelku pekné. Počúvajú, keď im chceš niečo povedať, nesmejú sa, keď povieš hlúposť. Len blikajú. Neviem prečo blikajú. Asi preto, že je to krajšie, ako keby iba svietili. Chcem aby všetky svetlá blikali. Boli by krajšie...

Zodvihnúť hlavu, pozrieť do diaľky ...