.

... rubínová legenda

...

Bol krásny deň a nad mestom Pallet vyšlo jagavé slnko. Mike Ketchum, mladý talentovaný tréner, už nespal. Vstal už o piatej a nervózne sa prechádzal po izbe. Keď hodinky ukázali osem hodín, tak si rýchlo obliekol tričko a behom sa pobral do labolatória profesora Krya, ktorý mu mal dať prvého Pokémona. „Vitaj, chlapče.“ Privýtal ho profesor s úsmevom. „Tu máš svojho Pokémona.“ Mike si vzal pokéball a hodil ho pred seba. „Volím si teba!“ Z pokéballu vyletel ohnivý drak Charizard. „Ale veď to je Charizard!“ zaradoval sa Mike. „Áno, je to Charizard“, potvrdil profesor. „Je to dosť silný Pokémon na začiatok, ale ty ho zvládneš“.

Mike išiel po ceste, až vyšiel z mesta. Práve sa začala jeho pokémonová púť. „Stoj!“ ozvalo sa, „chcem s tebou bojovať! Som Katarína.“ „A ja som Mike Ketchum z mesta Pallet a tvoju výzvu príjmam!“ „Leť Pidgey!“ „Ty tiež, Charizard! Plameňomet!“ Charizard jedným útokom vyhral. „Si dobrý,“ zhodnotila Katarína a podala mu ruku. Nechcel by si sa túlať po svete so mnou? Už sa sama nudím a predsa, som ešte len začiatočníčka...“ „To by bolo skvelé!“ súhlasil Mike a potriasol jej rukou. „Ja som Mike Ketchum a raz sa chcem stať majstrom Pokémonov!“ dodal.

A tak Mike vo svoj prvý deň získal nového Pokémona, vybojoval prvé víťazstvo a našiel si kamarátku. A deň sa ešte ani náhodou nekončí ! ...

* * *

„Takto vám to bude stačiť, pán Williams?“ Rick si prezeral v zrkadle svoj nový účes, ešte kratší a ešte strapatejší, než obvykle. „Fantázia, ako vždy, dikes“. Kaderníčka sa koketne zasmiala a ešte zo dva razy prešla štetkou Rickovi cez šiju, aby mu zmietla aj posledné vlasy. Rick vrátil výtlačok zborníka poviedok začínajúcich autorov, ktorý zrovna čítal, späť medzi staré časopisy a noviny, určené pre znudene čakajúcich klientov salónu a začal krkolomný proces vyťahovania objemnej peňaženky z úzkeho vrecka nohavíc. „Mladý pán, to máte toľko peňazí, že máte tak veľkú peňaženku?“ snažila sa kaderníčka o znovuzačatie neformálnej diskusie. „Ale kde, ja to mám na to, že to zväčšuje priestor v rifloch a potom tak není vidieť, keď sa mi páči dáka baba a tak...“ Rick odhalil oba rady svojich nie zas až tak rovných, ale zato veľmi bielych zubov, položil na pult pár bankoviek a bez pozdravu odišiel, vediac, že do tohto kaderníctva už znova vôjsť nemôže. Nie len kvôli tej poznámke, ale čiastočne aj kvôli tomu, že peňazí tam nechal o polovicu menej, než mal. Nevadí. Aj tak bola škaredá. Tá kaderníčka. Škaredá kaderníčka. To je už fakt katastrofa. Ale zase, bolo to lacné ...

Mesto Mahagony. „Krásne, historické mestečko, ktoré si za dlhé stáročia zachovalo svoju tvár a osobitosť,“ vraví turistický sprievodca. „Nuda a stereotyp,“ vraví zase Rick.

„Uf, počkaj, zapnem si ťa na hands-freečko“, povedal Rick do malého slúchadla svojho čierno-strieborného, ultraprenosného, osobného počítača. „No tak vrav, dievča...“ „TEN pokéball máš?“ „A nejakú hlúpejšiu otázku si si vymyslieť nemohla?“ „Ricky, pre boha, však sa len pýtam...“ „Tak nabudúce, prosímťa, klaď také otázky, na ktoré odpoveď nepoznáš, jo ?“ „Dobre, však sa len starám. Plán si si už prešiel? Nie je tam niečo, čo by sa mohlo pokaziť?“ ... Rick sa rozosmial... „RICKY!“ „Bože, nehulákaj, mám len dve uši a nechcem o jedno prísť zrovna kvôli tebe. Dúfaj, že sa nič nepokazí, lebo to by asi dosť ... bolelo.“ „Nepokazí, konečne sme ho našli. Nemá sa čo pokaziť...“ „Sme?“ Rickovi skoro zabehlo, ako sa snažil do jedného slova preniesť prekvapenie, aj pobavenie. „To snáď nemysliš vážne! Však som tu bol celý čas za snaživého debila, riskujúceho život, povesť a bohvie čo ešte, aby som všetkým dokázal, že mám pravdu a každý ma pomaly ľutoval, že som sa scvokol. Ak tomu vravíš pomoc pri hľadaní, tak to ti teda fakt ďakujem, ale mohla si si ju odpustiť. Na dobrej nálade mi moc nepridávala.“ „Ale tak, musíš uznať, že ten tvoj nápad znel šialene... rubínový pokéball a tak ... ale keby som verila všetkému, čo mi kto nakukal. Kebyže ... ja neviem, však som sa ti za to už ospravedlňovala.“ „Jasné však ja si toho aj strašne moc vážim. Aj toho, že ste všetci už mesiac tu a pomáhate mi so všetkým, čo tu treba robiť...“ „Rick... ale však si sám povedal... to je jedno, s tebou sa takto fakt nedá. Ale hlavne ma trápi ten zajtrajšok. Ale ako to tak býva, pre čo sa najviac trápiš, to prejde ľahko. Možno zajtra prídeš, chytíš ho a ešte stihneš obed a...“ Rick sa rozosmial...

„No, za stovku, mladý muž...“ „A nebude to bolieť?“ „Tak, záleží od toho, v akej výške sa pustíte, pánko.“ Rick nesmelo potľapkal veľkého Pidgeota, opásaného postrojom, po chrbte a zamyslene sa zahľadel na oblohu. „Pidgeotov majiteľ bol postarší pán, ale svojho Pokémona zvládal bez problémov. Ten reagoval na každý povel, bol skvelo vycvičený a svoje povolanie už určite vykonával veľmi dlho. „Tak čo, naskočíte?“ Rick si chvíľku kúsal spodnú peru a nakoniec váhavo prikývol. „Ale poriadne ma priviažte...“ „Jasné. Len sa držte pri vzlietaní. Dosť to hádže.“ „Asi ako moc?“ „ No ... moc ...“

* * *

Deň 12-ty ; semifinále turnaja o šampióna ligy Johto

Dnešný deň, ako sa predpokladalo, ponúkol dva vyrovnané zápasy. V prvom zápase, podľa očakávania, podľahol 26 ročný Rick Williams vicešampiónovi Andrému Liosovi. Potrápil ho však omnoho viac, ako sa predpokladalo a s výsledkom 6:3 môže byť vcelku spokojný. A to hlavne s tým, že pre budúcu sezónu bude vďaka získaným bodom môcť nastúpiť už ako člen ligy Johto a pre záverečný turnaj nie len že nebude potrebovať poraziť žiadneho trénera štadiónu, ale dostáva aj voľný žreb pre prvé kolo. Keď sa poučí z chýb, ktorých sa dopustil, môže byť čiernym koňom súťaže.

Druhý zápas ponúkol ešte väčšiu drámu a niekoľkominútové neplánované prerušenie, pre zranenie rozhodcu, pri súboji Seakinga s Venomothom ... ( čítaj na ďalšej dvojstránke )

( oficiálny spravodaj Pokémonej asociácie )

* * *

Jazero hnevu, opradené mnohými tajomstvami, ktorým už málokto verí. Povedačiek je mnoho a kedysi kvytnúci cestovný ruch v tejto oblasti opadol a Jazero hnevu už bolo len obrovskou plochou vody, ktorú nikdy síce nikto poriadne nepreskúmal, ale už ani moc nebolo toho, komu by sa chcelo. Obloha bola šedá a už dávno ju pozakrývali ťažké mraky. Prvé kvapky vody začali padať na zem práve vo chvíli, keď sa Rick vyškriabal na chrbát svojho Blastoisa. Zababušil sa teda do dlhého čierneho kabáta a pohľad upriamil do diaľky. Teraz už bola všade okolo neho iba voda a monotónne šušťanie Blastoisovho panciera, raziaceho si cestu ku vytýčenému cieľu...

* * *

...

Ahoj Rickuško,

Máš sa? Tu je prekrásne. Až mi je ľúto, že sme so Suzzie nevzali ten stan, bolo by to hádam ešte lepšie. Ale to sú detaily. Strašne nám tu chýbaš a mocinky na teba myslíme, večerné zábavy dole v klube bez teba fakticky nemajú iskru. Ale šak si to vynahradíme, jak dôjdeme, sľubujem. Urobíme fotešky, sa teš.

Ľúbkam ťa,

Tvoja Sid

...

* * *

Pulzoval. Strašne moc. Rick zvieral horúci, rubínovo-červený pokéball vo svojej ruke a ťažko sa mu potláčala bázeň, ktorú v ňom vyvolával. Ten ešte nikdy nebol takto horúci a to bolo znamenie, že sú na správnom mieste. Pršalo tak, že si nebolo vidieť na koniec nosa a pôda pod Rickovými nohami už bola len púhym blatom. Rick si stiahol kapucňu ešte hlbšie, aby mu zakrývala oči a povolal Feraligatra. Obrovský krokodýlí Pokémon sa vstýčil pred svojim majiteľom vo svojej plnej výške a mocne zreval na pozdrav. Rickovi to dodalo odvahu. Feraligatr bol jeho prvým Pokémonom, ktorého vychovával od malička, od Totodila. Bolo to ale už dosť rokov dozadu. Feraligatrovi však stále zo svojich zverencov veril najviac. „Ideme do toho, chlapče?“ spýtal sa Feraligatra polohlasne a prikývol spolu so svojim Pokemonom, akoby si ani sám nebol istý, že či je pripravený. Položil prst na spúšťací mechanizmus rubínového pokéballu a pomaly ho púšťal. Ruky sa mu triasli, to čiastočne aj od zimy. Pokéball sa roztiahol do svojej plnej veľkosti tenisovej loptičky. Chvíľku sa nič nedialo, až tu začal zúrivo blikať. To už Rick nevedel čo robiť. Plán mal premyslený iba po aktiváciu pokéballu, všetko ostatné nechával na šťastie a náhodu. Pálil čím ďalej tým viac, ale Rick sa ho bál pustiť...

Všetko bolo krvavo-červené. Obrovský rev a uhľovo čierne oči bolo však to, čo Ricka na Gyaradosovi vydesilo najviac. Sýto červená farba, ktorá zaplavila okolie a symbolizovala bolesť, iba dotvárala ten strašidelný výjav. Rick stál. Mal? Smel? Vedel, že on je ten pravý. Musí. Hádže pokéball, ktorý mu medzitým vypáli do dlane hlbokú ranu. Mieri na hlavu. Gyarados zavlní mohutným telom a na už tak vetrom rozbúrenej hladine vytvorí nové, ešte vyššie vlny, trieštiace sa o breh. Rubínový pokéball naráža o jeho šupiny a končí v Gyaradosovej rozďavenej papuli. Ten ho obrovskými zubami rozkusuje na drobné fragmenty. Bez problémov. Po dávnej relikvii neostalo ani pamiatky. Žiadna moc, žiadne svetlá, ani hlasné zvuky. Zbytky padli do rozbúrenej vody, ako veľa iných vecí pred nimi. Toľko námahy, strachu a bolesti, ktorej bolo potreba pre jeho získanie, bolo zbytočné. Rick nereagoval. Nevedel, nemal ako. Feraligator sa s vlnami, ktoré ho unášali preč od Gyaradosa, nebil, opúšťal svojho pána. Bol to iba Pokémon, ktorého pudy velili utiecť pred silnejším. Pred Gyaradosom. Ten sa obrátil na Ricka a začal sa pomaly kĺzať bližšie. „Kto ťa má poraziť, ak nie ja?“ kričal Rick. Zmáčaný vodou, ubolený sklamaním a bezmocnosťou. Dá sa utiecť? Dá sa brániť? „Kto ťa má poraziť?“ Gyarados bol pripravený zabíjať, Rick to vedel. Dalo sa utiecť? Dalo sa brániť?

* * *

... Charizard použil nárazový útok a Sandshrew nebol schopný ďalšieho boja. Mike hodil pokéball, ten spadol do trávy a začal sa kymácať. Raz, dva krát, tri krát. A bolo to! Mike ho chytil! Chytil si Sandshrewa! Bol to jeho vôbec prvý divoký Pokémon, ktorého sa mu podarilo chytiť. A zajtra už dôjde na svoj prvý štadión. Je však natoľko silný, aby prešiel aj touto prekážkou ... ?

To sa možno dozviete nabudúce ... !

( Zborník poviedok začínajúcich autorov; Grande Press; 2008 )

* * *

...