Teletubiez

Malý výletík...

toto je takisto neupravovaná verzia, slúžiaca na dokumentáciu prvého "normálneho" zápisu... na tú históriu som nejak príliš zaťažený... ;)

Ahoj milé detúrence!

Vaši zlatí, farební a dokonale politicky korektní kamaráti sú späť s ďalšími veselými príbehmi. Áno, dnes (resp. včera) sa nám úspešne podarilo rozbehnúť Teletubieland. Týždenné čakanie sa vyplatilo, všetci prišli a zlí ujovia z produkcie boli konečne spokojní... mohli sme začať. A tak sme začali...

Po krátkom úvode ohľadne klasických problémov, ktoré pre ich triviálnosť a možnú výchovnú škodlivosť nebudeme bližšie rozoberať, sme sa rozhodli pre cestopisne-zmrzlinový príbeh. Presne tak! Ideme za zmrzkou do sveta! Pretože ste detičky boli celý týždeň dobré, umývali ste si zúbky a nič nezapálili, vezmeme vás na krásne exotické miesto... Síce mi môj Bagdad v demokratickom hlasovaní zamietli, kompromisne bol náš cieľ posunutý do predsa len trošililinku pokojnejšieho Izraela (ehm)... Veď viete-Betlem a Vianoce... rozumiete... Ehm, nechajme pohnútky radšej na pokoji...

Zvolili sme teda zmrzlinový zájazd do Vianočnej krajiny večného piesku. Naskytla sa otázka financovania tejto, iste uznáte, nie práve lacnej záležitosti. Našťastie ako mimozemšťania požívame všetky výhody tohoto štatútu-vyspelá technológia, mimozmyslové vnímanie a podobne. Väčšinou sú naše prístroje veľké pseudokovové skrine s kopou obrovských ružových svetielok (dizajnér bol trošku ehm veď viete...), ale napriek tomu funkčné. Takže vás, milé detičky, isto neprekvapí, že ružový veterník sa dá využiť aj ako teleportér. Tak sme ho využili. Trochu nepríjemný pocit rozkladania na kvarky a iné malilinkaté elementárne častice dostatočne vynahradia ušetrené peniažky, ktoré môžeme vzápätí investovať do zmrzky. Vzuuum.

Úspešne sme pristáli v strede peknej, ani nie veľmi rozstrieľanej, uličky. Pretože času je málo v akejkoľvek zemepisnej šírke, okamžite sa začalo pátranie po najbližšom nálezisku zmrzliny. Špeciálne šmoulovej zmrzliny. Našťastie nie sme v nejakom zapadákove ale priamo v metropole tohoto ekonomického zázraku a tak nájsť počas Ramadánu otvorenú cukráreň nemôže byť žiaden problém. Zaznamenali sme výskyt zmrzliny o pár ulíc nižšie a tak sme sa vydali na cestu. Naozaj nechápem prečo na nás všetci tak vyvaľovali oči... To nikdy nevideli partiu farebných mimozemšťanov?

Bez väčších problémov dorazila naša kompánia do spomenutého cukrárenského zariadenia... bez problémov sme tam dorazili... no hneď potom sa problémy začali. Hneď ako sme začali baliť zmrzku do pripravených termoizolačných nádob, začala sa k nám približovať skupinka nebezpečne vyzerajúcich počerných chlapíkov so zvláštnymi hranatými vypchávkami. Ako sme mohli zabudnúť? Veď zomrieť v boji s Teletubiem je najväčšia možná pocta pre každého správneho teroristu! Začína to vyzerať dosť zle... Berieme zmrzku a nohy na plecia. Rýchlo! Nesmú nás dostať! Preletíme pár bočných uličiek a blížime sa k návratovému bodu. V poslednej chvíli skáčeme do teleportačného víru. Sme zachránení. Ideme domov! Vzuuum.

Späť v Teletubielande. A máme šmoulovú zmrzku! Čo viac si môžeme priať? Snáď aby sme neboli bývali v Jeruzaleme zabudli Ravei... My sme tam zabudli Ravei! Aaaa! To je strašné. Okamžite organizujeme záchrannú akciu. Dipsy berie nejaké nepovolené M-16... Tie sme akože nemali... takže nás nenabonzujte rejžovi. Ja som prichystala súpravu "Antiterorista 2002" a keďže išlo skutočne o život, už aj sa roztáčal veterník. Koordinačné súradnice ostali nezmenené, čiže štart bol pripravený. Ideme! Vzuuum.

Náš nečakaný návrat prekvapil naradostených samovrahov, čo sme pochopiteľne využili a hlavne Dipsy

prevetral svoju karabínu. Detaily popisovať nebudem... To by sme dostali od cenzorov pekne škaredú prístupnosť. Aj môj "Antiterorista 2002" sa osvedčil... Nafukovacia hlava Sadddám spôsobila strašné zdesenie, ktorému sa vyrovnal len účinok koncentrovanej esencie bravčového mäsa. Takto sme nielenže dokázali proti presile udržať naše pozície, ale ešte aj oslobodiť Ravei. A zmrzku. A dokonca sa aj bezpečne vrátiť... Ehm... bezpečne... skoro... Už pri začiatku návratového procesu sa mi niečo nepáčilo. V momente keď sa dostavil zápach spáleného bakelitu, vedela som, že je zle... Moc zle. Vzuuum.

Veru sme sa nevrátili do Teletubielendu... Horkýže zelený Teletubieland. Obrovská, mrazivá, zasnežená pláň. Aspoň sa nám neroztopí zmrzka... A možno aj zistíme, aké to vlastne je byť zmrzkou. Počkať! Kde je Noo-noo? Veď mi sme ju nechali doma! Ona môže opraviť prehriaty veterník a zachrániť nás! Ale mala by si švihnúť... Tamtá Morena vyzerá krvilačne. Našťastie Noo-noo je šikovná a väčšina našej techniky je plne automatická. Hotovo! Narýchlo vyrobená náhradná vrtuľka z Tinkyho červenej kabelky a je tu Vzuuum!

Konečne všetci spolu v zelenej záhrade plnej umelohmotného všetkého. Nikto nechýba. Máme zmrzku. Oslavujeme!!!

Tak toto bol naše posledné dobrodružstvo. Patrilo by sa ukončiť ho nejakým duchaplným ponaučením-Milé deti, rýchlo vezmite nožnice, matkinu kabelku a utekajte strihať vrtuľky... ani neviete kedy sa vám to hodí...

Pá pá deti, pá pá...